Zvraštila rozkošné čelo:
„Ale tu sú najlepšie hojdačky!“
Demonštratívne zastala pred ihriskom, ktoré som chcela obísť.
Bol tam hurhaj. Nezbední, štrbaví čerti sa mlátili, prekrikovali a smiali. Na lavičkách sedeli mladé matky v minisukniach. Bujné poprsie mali uväznené v krátkych tielkach. Pri nohách veľké fľaše kofoly. Z ustavičného tárania im vysychalo v hrdle. Žilo to tam. Usúdila som, že do toho sveta nepatríme.
Naveľa sme sa pohli ďalej. Výnimočne som Karinke kúpila dvojitú zmrzlinu a zahli sme za roh. Prišli sme na iné detské ihrisko. Opustené, bez hojdačiek. Zjedla zmrzlinu, spustila sa na šmykľavke a vybrali sme sa späť domov. Keď sme išli okolo inkriminovaného ihriska autobusom, sediac pri okne utrúsila:
„ ... ale hojdačky sú voľné.“
Prišla som domov s nedobrým pocitom. Vynárali sa otázky, ktoré som nedokázala umlčať. Čo som to urobila? Na ihrisku boli iba hlučné matky a ich potomkovia, malí zbojníci v ufúľaných tričkách. Žiadni hulváti ani nevychovaní tínedžeri. Možno sa tam šmýkali budúci zlodeji, narkomani a pijani. Dnes to však bola kopa nadšených dievčatiek a chlapčekov. Ja si hovorím veriaca? Aký odkaz som dala Karinke? Nie je hlúpa, podvedome zachytila signál - to sú Rómovia, vyhýbajme sa im. Vo svete detí pritom nie sú rozdiely. Ich svet funguje na inom princípe ako svet dospelých. Na pieskovisku nerozhoduje farba pleti ani spoločenský status. Čo som jej dnes vštiepila do hlavy? Jej, ktorá striehne na nestráženú chvíľu, aby vybehla na dvor. Lebo vonku prší a ona túži zmoknúť. V papučiach skáče v daždi od radosti. Čo som ju ja, katolíčka, naučila?
Pochybila som. Dištancovala som sa Rómov, ktorí viseli na preliezkach a naťahovali sa o formičky. Povedzme si na rovinu, bez toho aby sa nám otváral nožík vo vačku. Ak nezmeníme uhol pohľadu, nevyriešime problém. Verím, že dostanem šancu na reparát. Otvorím bránu a vojdem na ihrisko bez predsudkov.
