Aj tak sme stále frajeri

Budem si pamätať ako boli Šatan a Svatoš počas celej olympiády v tesnej blízkosti ku gólovým výbuchom. Už už to malo prísť!To hokejové divadlo s veľkými ruskými menami.Tie diabolské útoky.To mierne pohŕdanie nad švédskou taktikou.Ten vyhladovaný štvrtý útok.Dlhú Chárovu hokejku, čo vypichovala puky súperom.Ten ohňostroj vydarených akcií.Hokejisti nám dali krídla, vzlietli sme s nimi, vdýchli na nás ľadovú eufóriu a v stredu v noci nás pod šiestimi kruhmi zabili. Posledné dve minúty štvrťfinálového súboja hokej kruto vyčíňal. Dusil, moril, klincoval. Našim vyprchala dravosť, tímový spirit, iskra. Pod Tatrami zostala spúšť zmarených nádejí.Ale srdce bolo na mieste. Odkorčuľujem teda za mohutné postavy k Hossovcom do radu sklonených hláv v bielych dresoch a budem smútiť s nimi. A spievať si "Čím to je, čím to je...."Aj tak som rada, že patrím k porazeným hrdinom dobre rozbehnutého turínskeho rýchlika. Sú to naši, sme to my. Už sa vieme spolu radovať. Učme sa spolu smútiť. Aj tak sme stále frajeri.