Päť miliónov Pinokiov

Pes neskapalPripraviť sa, pozooor, štart! Začína vypredané, hviezdne, najlepšie play-off! Kvalitné striedania, vyhecované sekundy, zbytočné bitky, gólové ohňostroje a ešte viac slnečnicových semiačok pod sedadlami. Zámorskí borci bojovali vpredu aj vzadu. Fanúšikovia si začali dávať pozor na pusu, hokej bol na roztrhanie. Štadión natrieskaný akciami, vďakou, napätím, nikto by veru nemohol povedať, že tu skapal pes!A je to tuVôňa orgovánu mi vždy pripomína majstrovstvá sveta. Tie osvedčené hlasy komentátorov, klasické rozhovory a rozpitvávanie hry s odborníkmi. No a samozrejme viac ako tucet vyvolených s dvojkrížom na hrudi, ktorým cena na trhu počas jari neuveriteľne stúpa. A zástup mančaftov zo severu, z východu aj spoza oceánu. Konečne je tu máj!Viedeň kvíli od dopravnej zápchy. Mieša Turkov, fanúšikov, turistov a manažérov vo veľkom hrnci, ktorých potom vylieva všade po uliciach. Z autobusu vidím malého Šatana s otcom. Chlapček s 18-tkou na drese stál na prechode a v ruke držal rapkáč. Blížili sme sa k Stadthalle. Rakúska metropola jasne dávala najavo zelenú bielemu Slovensku. Virtuózom sa na ľade hralo zle, ale čisté záchody, veľké bufety a kopec možností by sme sem odtiaľ mohli dotiahnuť.Záhadný OvečkinRusi. Drsné, pekné tváre, silné mená vo víre presiloviek, zahodených šancí, brutálnych tesnotiek. To všetko zatienil Ovečkin. Po každej tretine zostal sám sedieť na striedačke. Spoluhráči už odkorčuľovali do šatne a maséri naplnili fľaše s vod(k)ou. Nepozrel za svoj chrbát na magorov, ktorí trieskali do plexiskla a dúfali, že sa otočí. Ani na veľkú obrazovku zasiahnutú chodiacou reklamou. Už aj mašinka prešla po ľade, zakryla ryhy a vcucla vodu. A on stále sedí a pozerá nikam. Tak rada by som chcela vedieť čo sa vtedy deje v tej talentovanej hlave! Po dlhej dobe sa zdvihol a na ostrých nožoch svojich dravých korčúľ sa odviezol k svojim. Rakúski fanúšikovia boli zlatí. Aj po šiestich vyfasovaných kusoch ich bolo počuť viac ako nás. Ale pamätám si, že pri odchode vo veľkej vstupnej hale sme vygradovali národnú hrdosť a začali spievať. Všetci neznámi spoločnú slovenskú. Vtedy mnou ticho prebehli zimomriavky a povedala som si: „Bože, a čo bude po ďalších zápasoch!?“ Nevadíí, nevadííNaši si všímajú veľkú obrazovku, ktorá opakuje kľúčové záťahy na súperovu bránku, pochované nádeje či zbabrané strely. Všetci sú zmagnetizovaní, lietajú za pukom po klzisku, Hossa s Gáboríkom mierne vzlietnu. V zápase s Kanadou sme odišli s dlhým nosom. Na Slovensku bolo päť miliónov skleslých Pinokiov. Ale aký to bol zážitok! Ešte dlho budeme spomínať na to, koľko krát sme s Paľom Demitrom revali góóóól a koľko krát rozčúlene tresli o zem všetko čo prišlo pod ruku. A ako veľmi sme verili.Už nie sme takí malí, aby nás neúspech na majstrovstvách položil. Silnieme a žijeme. Príval turistov a hlboký nádych ekonomiky maľuje pod Tatrami slabú ružovú a hokej nie je našou jedinou spásou. Pozerajme dopredu, pestujme a híčkajme si osobnosti, s cvengotom ich mien prídu aj úspechy. A všetci spolu: Nevadíí éééj nevadí!