Plakala som v Osvienčime

Neúnavné mrholenie v to ráno mi prerazilo cez rifľovú bundu až k srdcu. Pach, komory, ostnatá brána, po Kristovi ani stopy. Nemeckí a maďarskí turisti v pršiplášťoch s fotoaparátmi hrali úbohý komparz. Boli len pozadím skutočnej drámy, ktorá visela už iba vo vzduchu. Napriek všetkému tam ostala. Nevyhnal ju vietor, nezmyl ju dážď, nevysušil ju čas. Nádej sa vyzula pred vchodom, tu zostala iba nekonečná bolesť. A tak s mojimi kamarátmi kráčam po miestnostiach plných vlasov a kufrov. Na slamených posteliach sú pohodené väzenské uniformy. Záchody a umývadla spievajú svoju morbídnu ódu bez jediného mydla. Sochy vyhladovaných obetí odrážajú v očiach iba časť ich skutočného boja v najväčšom boji všetkých čias. Komu patria tie vydraté červené topánky so staromódnym špicom a dvojcentimetrovým opätkom? Bola to matka, trúfam si hádať. Trochu zrobená, trochu zhrbená. Zavreli ju sem nech do posledného dychu lúšti otázku svojho života: „Čo to má znamenať? Mal to byť pracovný tábor, iba na pár týždňov. Oni nás naozaj posielajú do plynu? Posielajú do plynu?“ A v studenej noci si dokola šepkala slová, ktorým nemohla uveriť. A tie hnedé papučky? Koľko dní gúľalo to dievčatko doširoka otvorenými očami, kým jej pľúca posledný krát vydýchli? A čo tie vychodené čierne topánky? Starec, tipujem. Toto bola jeseň jeho života. Namiesto pečených gaštanov a vnúčat počúval rev nemeckých veliteľov. Tušil, rátal, plakal? Sme ticho. Očami sa vpíjam do fotiek toho hnusu, ktorému sme uvoľnili opasok a nechali ho robiť veci, z ktorých sa svet spamätáva sedem dní do týždňa v čase od 8.00 do 19.00.Tie fotky. Všetkých, čo prišli, ostrihali, obliekli a posadili na stoličku. Sem sa dívajte. Cvak. Ďalší. Cvak. Ďalší. Stovky fotiek na chodbách. Rovnaké účesy, rovnaké šaty, rovnaké oči. Vidím ich aj teraz. Oceán rovnakých párov očí. Mali všetky farby, ale len jeden výraz. Zmätenosť. Vlna otázok a surovej predtuchy splynula do jedného výrazu. Iba jeden modrooký švihácky Žid sa usmieval očami. Svietili na tej dlhej chodbe ako hviezdy na čiernom nebi. Odvážny optimista spal v tábore iba dva dni. Nedávno som dočítala denník Anny Frankovej. To jej predlhé puberťácke rapotanie na každej strane. Typické rozmaznané dievčisko s roztomilým myšlienkami, podrezaným jazýčkom a neutíchajúcou chuťou byť. V dome, kde sa ôsmi skrývali dlhé mesiace prežila hádky s rodičmi, prvú lásku, zamotanú hlavu, roztopašnosť, tvrdohlavosť. Napriek stiahnutým žalúziám neprestala denník zaplňovať hustými riadkami. Učila sa, smiala sa, snívala, rozčuľovala. Šúpala zemiaky, hľadala šampón a krátko po skromnej oslave jej 15-tich narodenín, netušiac, dopísala posledné písmeno. Raz ráno, bolo asi pol jedenástej, ich našli a rozdelili. Štyri dni ju držali v žalári a posledným transportom deportovali do Osvienčimu. Totálny zlom. Hrubá čiara, ktorá definitívne umlčala prostorekú slečnu. Čo by tak asi vtedy napísala do svojho denníka? Po pár dňoch ju posadili na vagón do ďalšieho koncentráku. Tam týfusová epidémia kosila v tisíckach a zabila aj ju. Koniec bez slov. Stačilo. Sadáme do minibusu, otvárame miňonky a skúšame prežuť tú hrôzu odpadlíkov z druhej svetovej. Darmo rozbiehame diskusiu, mlieko vykypelo. Možno buďme hrdí na človeka. Čím všetkým musel prejsť. Aké peklo sa rozprúdilo v jeho tele, myšlienkach, v jeho cele. Musel sa cítiť horšie ako pouliční psi v mraze. Verím, že nás to posunulo ďalej. Tam, kde je násilie nezmyselné. Rozpršalo sa ešte viac. Oprela som si hlavu o okno autobusu. Stekali po ňom kvapky ako slzy na tvári matky z Osvienčimu. Pracme sa odtiaľto. Niekam do tepla, k oranžovej oblohe.