Je jazyková korektúra nevyhnutná?

Jazykovým korektúram sa venujem roky profesionálne (dnes živnostensky) a v tomto článku chcem zhrnúť to podstatné, čo mi v danom kontexte dosiaľ priniesli čitateľské, korektorské i prieskumné skúsenosti. (Bolo by možné skúmať aj dôležitosť editorskej roly, ale to do náplne tohto článku nepatrí.)

VÝCHODISKOVÝ bod skúmania

Roky som sa (v rámci sebazdokonaľovania v korektorskej činnosti) bez pochybností zaoberal tým, AKO robiť jazykové korektúry čo najlepšie. O ich význame som bol totiž oddávna pevne presvedčený, nepochyboval som. Tento rok však vo mne dozrela aj potreba skúmať, ČI sú vôbec jazykové korektúry skutočne dôležité a potrebné.

A ak sú, tak PREČO.
Tiež prečo niektorí ľudia o nevyhnutnosti korektúr presvedčení nie sú (a takí medzi nami naozaj žijú), aké na to majú dôvody a aké je ich hodnotové nastavenie.
Posunul som sa teda od samozrejmosti v presvedčení k filozofickejšiemu a psychologickejšiemu prístupu k predmetu svojho profesionálneho záujmu.

Profesionálna samozrejmosť

V profesionálnych publikačných kruhoch sa potreba jazykových korektúr považuje za niečo úplne samozrejmé – aspoň tam, kde ide o skutočnú kvalitu.

Svedčí o tom mnoho zverejnených výrokov, z ktorých tu stručne odcitujem aspoň pár úryvkov:

„Písaný text, či už v tlačenej alebo elektronickej forme, je vašou vizitkou... Ani tým najpútavejším a najoriginálnejším obsahom nedosiahnete požadovaný efekt, pokiaľ sa v texte budú vyskytovať gramatické nedostatky. ... Pokiaľ má akýkoľvek dokument pôsobiť profesionálne, očakáva sa, že bude bez chyby.“ [1]

„Korektúra knihy je samozrejmosť, nie luxus... jazyková korektúra knihy je štandard, ktorý sa od knihy očakáva – rovnako ako návšteva očakáva uprataný dom.“ [2]

Čo znamená PROFESIONÁLNA JAZYKOVÁ KOREKTÚRA

V prvom rade v tejto otázke odkazujem všetkých na výborne spracovaný článok Pauly Záthureckej: „Všetko, čo ste chceli vedieť o jazykovej korektúre, ale báli ste sa opýtať“:

https://www.lexika.sk/blog/jazykova-korektura-textu-co-to-je-proofreading/

Nebudem ho tu zbytočne duplikovať, iba z neho vyzdvihnem tie 3 aspekty, ktoré považujem za kľúčové.

1. Profesionálne korigovať je odporúčané výlučne v tom jazyku, ktorý je pre danú osobu (korektorku alebo korektora) materinským jazykom.

2. Vzdelanie jazykového zamerania je užitočným a dôležitým, nie však postačujúcim predpokladom na profesionálne zvládanie korektorskej činnosti. Nevyhnutné je sústavne svoje vedomosti aktualizovať a prehlbovať a zároveň sa jazykovým korektúram venovať systematicky (nie iba kedy-tedy). Žiadny dosiahnutý titul bez dlhodobej sústredenej praxe nie je zárukou profesionálnej úrovne práce.

3. Je dôležité, aby výsledný autorský text kontrolovala iná osoba ako tá, ktorá ho vytvorila. Iný pohľad ľahšie odhalí tie nedostatky, od ktorých pôvodný autorský subjekt nemá potrebný vnútorný odstup.

   
   Dovolím si (za seba) pridať ešte 4. a 5. predpoklad úspešnosti, ktoré sa mi na základe dlhodobých skúseností javia ako veľmi dôležité:
   

4. Okrem odbornosti sú ku korektorskej práci potrebné ešte aj špecifické osobnostné vlastnosti, akými sú zmysel pre detaily a dôslednosť, vytrvale cibrený jazykový cit a potreba opakovane kontrolovať prácu aj po sebe. (Aj korektorka či korektor chybujú, ale ak aj seba vždy spätne kontrolujú, výrazne sa znižuje pravdepodobnosť, že vo finálnej verzii zostane nejaký nedostatok nepovšimnutý.)
   Nebýva totiž zvykom, že výsledok korektorskej práce pred publikovaním vždy následne detailne kontroluje ešte iná osoba. Určite by to nebolo ani ekonomicky udržateľné...

5. Jazyková korektúra má byť dobrovoľná – realizovaná na základe vlastného presvedčenia, uvedomenia a slobodnej voľby autorského či vydavateľského subjektu.
   Nevyžiadané rady a služby bývajú kontraproduktívne!
   (Sotva možno predpokladať skutočný záujem o kompetentné korektorské zásahy do textu u ľudí, ktorí sú presvedčení o dokonalosti svojich literárnych výtvorov alebo ktorí jazykovú stránku textu považujú za nepodstatnú oproti tej obsahovej.)

SAMOZREJMOSŤ a POCHYBNOSŤ

K vlastnostiam otvorenej a tvorivej mysle patrí aj schopnosť pochybovať o veciach, ktoré väčšina ľudí považuje za samozrejmé. Len tak sa v poznaní možno posúvať vpred. Ľudstvu je tento princíp známy dávno, prinajmenšom od čias Sokrata, teda tisíce rokov. Neskôr aj René Descartes hlásal potrebu „pochybovať o všetkom, v čom sa objaví čo len najmenšie podozrenie neistoty“. [3]

Vznik pochybnosti nemusí znamenať, že to, o čom pochybujeme, je nevyhnutne chybné. No práve vďaka pochybnostiam sa pravdivosť či scestnosť ľudských presvedčení preveruje. Pochybnosť a kritické myslenie k sebe neoddeliteľne patria.

„Myslenie nie je len o jednom výsledku, ale najmä o tej ceste, procese, ako sa k nemu dostať.“ [4]

Poďme teda spoločne zapochybovať o potrebnosti jazykových korektúr, aby sme sa viac priblížili pochopeniu, ako to s ich užitočnosťou a nevyhnutnosťou naozaj je.

DÔVODY ignorovania korektúr

Čo asi môže niektorých ľudí, ktorí texty verejne publikujú, viesť k tomu, že potrebu realizácie jazykovej korektúry „ignorujú“, prípadne sa uspokoja s vlastnou jazykovou kontrolou alebo kontrolou na amatérskej báze?

Pokiaľ som mal možnosť aspoň čiastočne spoznať mentalitu a hodnotovú orientáciu tých, ktorých knihy sú jazykovo pomerne chybové, okrem potreby finančných či časových úspor som sa stretol napríklad s presvedčením, že jazyková bezchybnosť je prejavom (nežiaduceho) perfekcionizmu, ktorý je predsa extrémom, brzdiacim autorskú osobnosť v tvorivom procese. V literatúre varujúcej pred perfekcionizmom možno nájsť napríklad takéto odporúčania:

„Vždy je čo vylepšovať. Zoberte si akýkoľvek produkt a vždy vám napadne X vecí, ktoré by sa dali zmeniť k lepšiemu. Podľa čoho teda spoznáte, že je vaša práca dokončená?
Musíte si to stanoviť vy.“ [5]

Lenže ak v publikačnej činnosti len začínate, ľahko vás môže viesť spomenuté nabádanie k tomu, že sa profesionálnej jazykovej korektúre vyhnete, lebo aj bez nej si svoje úsilie stanovíte ako dokončené. Najmä ak už samotný autorský tvorivý proces bol dlhý a namáhavý. A tiež ak autorka alebo autor textu nekriticky (nevedome) dôveruje svojim pravopisným, gramatickým či štylistickým vedomostiam a schopnostiam, ak má problémy s financovaním alebo sa s vydaním svojho diela príliš ponáhľa.

A tak sa rodí publikačná jazyková nekvalita...

Stačí AUTOMATICKÁ kontrola pravopisu?

Nad takouto otázkou, ak by mi bola položená, by som sa musel pobavene pousmiať, no napriek tomu sa pri nej aspoň stručne pozastavím a jednoznačne odpoviem:
ROZHODNE NIE!

Dôvody, prečo je to tak, by si zaslúžili samostatný článok, ale krátko ich vyjadrím takto:
Automatická kontrola pravopisu dnes funguje v textových editoroch najrôznejšieho druhu a určenia.
Ani ten najvyspelejší súčasný softvér však nedokáže text analyzovať tak ako človek – v úplnom, širokom logickom kontexte. Softvér dokáže upozorniť na slová, ktoré sú evidentne chybne napísané (neexistujúce), ale nevie odhaliť správnosť gramatických tvarov slov vo vzťahu k ostatným súvisiacim slovám a vetám. Takže ich nemôže ani spoľahlivo opraviť. Automatická kontrola zviditeľní iba tie najzjavnejšie – izolovane zistené chyby, ani zďaleka však neupozorní na všetky chyby a nedokonalosti, ktoré v texte ako celku sú. Najmä na tie, ktoré vychádzajú najavo až z kontextového náhľadu.

Skúsené čitateľské publikum kontext vníma a chápe ho; automatická kontrola však kontextovú súvislosť registruje len veľmi obmedzene = nedostatočne.
A hoci vývoj umelej inteligencie rýchlo napreduje, podľa môjho odhadu v najbližších desaťročiach akokoľvek vyspelý jazykový softvér skúsené korektorské oči plne nenahradí.

Ak sa v súčasnosti niekto spolieha na automatickú kontrolu pravopisu ako na záruku jazykovej bezchybnosti, spolieha sa márne.

Čo znamená jazyková „BEZCHYBNOSŤ“?

Ako bolo vyššie napísané, od profesionálne zvládnutých textov sa všeobecne očakáva bezchybnosť. Čo to však znamená v jednotlivých aspektoch jazyka?

1. Dosiahnuť a posúdiť pravopisnú bezchybnosť je možné pomerne jednoznačne. Pravopisné pravidlá sú dosť jasné, a hoci ich nie je málo, je možné zvládnuť úroveň úplnej pravopisnej bezchybnosti, a to so zreteľom na kontext.
   Situáciu tu trochu komplikuje interpunkcia, pretože niektoré interpunkčné pravidlá je možné v konkrétnych prípadoch chápať subjektívne (osobitne pri rôznych druhoch prívlastkov), takže niekedy je ťažké rozhodnúť, či na isté miesto v texte patrí alebo nepatrí čiarka. Navyše je voľba niektorých čiarok dobrovoľná, napr. v rámci takéhoto pravidla:
   „V prípade, keď medzi hlavnými alebo rovnocennými vetami je zreteľný stupňovací, odporovací alebo vylučovací významový vzťah, čiarka sa nemusí písať, lebo na signalizovanie tohto vzťahu nie je potrebná; písanie čiarky v uvedených prípadoch sa však nevylučuje.“ [6]
   Podobných prípadov je v slovenčine viacero...

2. S gramatickou bezchybnosťou je to už o niečo zložitejšie. V gramatike je veľmi dôležitý širší kontext a v ňom neraz existujú nejasné, sporné významové pochopenia súvislostí. V konečnom dôsledku teda môže existovať viacero rôznych (gramaticky odlišných) verzií toho istého textu, ktoré sú všetky objektívne či subjektívne správne.
   Gramatická bezchybnosť často nebýva celkom jednoznačná.

3. Štylistická bezchybnosť, to je ešte relatívnejší pojem. Totiž štylistické pravidlá sú ešte „voľnejšie“ než tie gramatické a napr. jedna dlhšia veta môže mať viacero „správnych“ možností slovosledu či voľby štylistických prostriedkov. Podľa toho, na čo chceme položiť dôraz a ako sa nám žiada uplatňovať si tvorivú autorskú alebo korektorskú štylistickú slobodu.
   V prípade štylistiky by som preto skôr než o bezchybnosti hovoril o optimalizácii a možnosti individuálnej variantnosti. Jedna strana textu – množstvo prípustných spôsobov štylistického koncipovania.

4. Bezchybnosť voľby lexiky (vhodných výrazov na vyjadrenie myšlienok) síce nie je nezmyselným slovným spojením, ale – vzhľadom na množstvo rozličných existujúcich synoným pre určitý význam – je jej splnenie možné dosiahnuť ešte väčším množstvom alternatív ako pri štylistike.
   V prípade posudzovania vhodne zvolenej lexiky je teda rozumné dávať ešte väčšmi prednosť poňatiu v zmysle optimalizácie a jazykového citu pred „čierno-bielym“ videním správnosti či nesprávnosti voľby.

5. A napokon sú tu ešte tie aspekty textu, ktoré ležia kdesi na pomedzí medzi jazykom a grafikou: prehľadné členenie textu, zvýraznenie dôležitých informácií, formátovanie – veľkosť písma, jeho font, farba, hrúbka, sklon, rozstupy medzi znakmi, vertikálne a horizontálne odsadenie od okrajov v rámci riadkov a odsekov, spôsob obtekania textu okolo grafických prvkov a mnoho ďalších volieb, ktoré nezanedbateľnou mierou spoluutvárajú celkový čitateľský dojem z koncového literárno-grafického produktu.
   Toto všetko je voliteľné, posudzovateľné, vylepšovateľné... Platia tu isté všeobecné zásady, ale prípustných kombinácií je exponenciálne viac než pri samotných jazykových voľbách.
   Tieto voľby sa síce týkajú väčšmi grafika či grafičky, avšak pri jazykovej korektúre môžu byť aspoň predmetom poskytovania odporúčaní, zvlášť pri finálnych – predtlačových korektúrach.

SÚHRNNE VZATÉ: Možno o texte jasne rozhodnúť, či je bezchybný?
Podľa mňa (vzhľadom na všetky spomenuté jazykové aspekty)
– skôr nie.
Namiesto „binárneho“ posudzovania v zmysle ÁNO či NIE by som dal prednosť vyjadreniu v zmysle viac či menej dobre jazykovo zvládnutého textu.

Bezchybnosť textu považujem za vec relatívnu.

Moje anketové PRIESKUMY

Keď som už teda relativizoval pojem bezchybnosti textov, rozhodol som sa preskúmať, čo si o tomto fenoméne myslia iní (rôzni) ľudia – vo vzťahu k textom verejne publikovaným.
Využil som na to elektronické prostriedky na internete, na sociálnej sieti.

V dvoch rôzne zameraných záujmových skupinách som v tomto roku (2022) zverejnil rovnakú anketu zameranú na verejnú mienku o potrebe textovej „bezchybnosti“. Jedna z tých skupín je zameraná na spisovnú slovenčinu, druhá všeobecne na osobný rozvoj. Samozrejme, v prvej skupine možno logicky predpokladať vyšší členský záujem o danú tému a zároveň vyššiu informovanosť o nej než v skupine druhej. Tú druhú (doplnkovú) skupinu v tomto kontexte považujem za dôležitú preto, aby som podchytil aj také názorové spektrum, ktoré nie je priamo ovplyvnené navzájom zhodnou záujmovou orientáciou odpovedajúcich (myslím tým primárny záujem o kvalitu jazyka).

V jazykovej skupine sa ankety zúčastnilo 185 odpovedajúcich, čo už považujem za štatisticky pomerne významný počet. V druhej skupine bolo odpovedí oveľa menej, ale výsledky vyšli podobne.
Suverénne najvyššie percentá hlasov získala možnosť A) – 70 % (1. skupina) a 66 % (2. skupina), z čoho vyplýva, že odpovedajúci ľudia si napospol želajú, aby verejne publikované texty (optimálne všetky) boli bez jazykových chýb.
Pri ďalších možnostiach odpovedí boli výraznejšie rozdiely medzi uvedenými 2 skupinami, a to
B) (v rámci autorských možností) – 13 %, 1 %
C) (niektoré druhy textov) – 4 %, 22 %
D) (s ohľadom na náročnosť) – 2 %, 11 %
Zvyšné možnosti odpovedí (E, F, G) – nízke počty % (blízke nule).

Ukázalo sa teda, že
ľudia s vyšším záujmom o jazyk majú vyššiu potrebu „bezchybnosti“ textov než tí, ktorí takýto špecifický záujem nemajú. Neprekvapilo ma to. Podstatné je aj to zistenie, že takmer nikto z odpovedajúcich (v oboch skupinách) nepovažuje istú mieru chybovosti textov za žiaducu. Znamená to, že dôslednosť pri kontrole a opravách jazykovej správnosti nie je obvykle považovaná za nezdravý prejav perfekcionizmu.

Všeobecne je teda daná vzorka odpovedajúcich za to, aby sa v textoch jazykové chyby nevyskytovali.
Ako sa však ukázalo v ďalšej ankete, časť respondentiek a respondentov má svojské názory na to, ako by sa mala a dala tá „bezchybnosť“ dosahovať.

BEZCHYBNOSŤ a KOREKTÚRY

Od ankety o bezchybnosti textov som sa následne posunul k formulovaniu ankety o potrebe profesionálnych jazykových korektúr, pretože medzi týmito dvoma fenoménmi vidím úzku prepojenosť. Vidia ju však všetci?
Anketu som formuloval podobne ako tú prvú, pričom spektrum ponúknutých odpovedí bolo v rozsahu nasledujúcich možností:

========

Výsledky vyšli, zjednodušene vyjadrené, takto:

56 % odpovedajúcich bolo za potrebu PJK pre VŠETKY PUBLIKOVANÉ TEXTY,
...
0 % zahlasovalo za poslednú možnosť (úplne bez potreby PJK pre verejné publikácie).

========

Z porovnania výsledkov oboch ankiet vyplynulo, že hoci 70 % respondentov a respondentiek z danej skupiny si želá mať všetky texty bezchybné, „iba“ 56 % si myslí, že bezchybnosť sa dá dosiahnuť výlučne prostredníctvom PJK. Takže aj medzi ľuďmi, ktorí sa o jazykové otázky zaujímajú nadpriemerne, sa nájdu takí, ktorí si dosiahnutie bezchybnosti textov vedia predstaviť aj bez nutnosti PJK.
Prieskum medzi personálom vydavateľstiev by zaiste dopadol trochu odlišne.

Ja, po rokoch korektorskej praxe, som toho presvedčenia, že
bez profesionálnej jazykovej revízie je dosiahnutie žiaducej jazykovej kvality textov nemysliteľné.

Texty TLAČENÉ a texty ELEKTRONICKÉ

Skúsenosti mi sústavne ukazujú, že autorky a autori príspevkov či tí, ktorí ich publikujú, zvyknú klásť väčší dôraz na jazykovú kvalitu (a tým aj na korektúry) pri textoch tlačených (v papierovej – „printovej“ forme) než pri obsahu v elektronickej podobe. Tento prístup v podstate pretrváva (hoci nie univerzálne) napriek tomu, že v súčasnej dobe sa čoraz viac textového obsahu publikuje v elektronickej forme, prípadne existuje paralelne oboch formách – tlačenej aj elektronickej. Tiež čitateľské publikum vyhľadáva v čoraz väčšej miere texty elektronické (ja nie som výnimkou).

K preferencii kvality TLAČENÝCH publikácií existujú racionálne, logické dôvody.

Dôležitosť jazykovej kvality je priamo úmerná DOSAHU, aký príslušný textový obsah reálne môže mať. Inak povedané – čím viac čítajúcich môže daný text „dostihnúť“ (čím viac si ich potenciálne môže tento text prečítať), tým je jeho jazyková kvalita významnejšia. A ani predpokladaná osobnostná, vzdelanostná a profesijná štruktúra potenciálnej čitateľskej obce nie je v tejto súvislosti bezvýznamná.
Aby sa určitú publikáciu vôbec oplatilo vydávať v tlačenej forme, mal by mať realisticky zmýšľajúci vydavateľský subjekt oprávnený predpoklad, že si ju kúpi dostatočný počet ľudí na to, aby sa mu vynaložené náklady aspoň vrátili. (Existujú aj výnimky, napr. diela vydávané s prispením dotácií a pod.) Ekonomické zákonitosti väčšinou „nepustia“.
Ak už niekto so zdravou zákazníckou náročnosťou investuje svoje peniaze do nákupu papierovej knihy, oprávnene očakáva primeranú kvalitu v každom smere – obsahovo, jazykovo, graficky atď. Fyzická životnosť kvalitne vyrobených kníh sa môže pohybovať v rozmedzí niekoľkých desaťročí. Za ten čas sa azda s každým výtlačkom knihy môže oboznámiť viacero čítajúcich, v prípade knižničného fondu to môžu byť, odhadujem, stovky. Teda ak vynásobíme počet výtlačkov priemerným odhadovaným počtom možných čitateliek a čitateľov počas celej životnosti knihy, vyjde spravidla vysoký počet tých, ktorých môže príslušný text nejakým spôsobom zasiahnuť, zaujať, ovplyvniť. Kvalitná jazyková korektúra sa v tomto prípade určite oplatí a personál vydavateľstiev to dobre vie. Preto v nich zabezpečujú finálnu jazykovú kvalitu buď jazykoví redaktori či redaktorky, alebo minimálne okruhy externých jazykových korektoriek a korektorov.

V prípade ELEKTRONICKÉHO OBSAHU je situácia zložitejšia, výrazne štruktúrovaná.

Je to dané existenciou rôznych kategórií elektronických textov, ktoré sa líšia svojou dostupnosťou pre rôzne veľké čitateľské či sledovateľské skupiny.
Formy elektronického obsahu by som rozdelil v prvom rade na tie šírené verejne „online“ (hromadne, spravidla nepretržite) a sprístupňované individuálne (offline) = tie, ktoré si klientela najskôr kúpi a potom ich má prístupné pre seba, prípadne v rámci okruhu blízkych ľudí (podľa vlastnej voľby).
Medzi tieto (offline) patria najmä:

• e-knihy

• textová zložka hudobných nosičov

• audioknihy

• videonahrávky s textovým obsahom

Za podstatný rozdiel medzi obsahom online a offline považujem to, že ten ONLINE je potenciálne dostupnejší širšiemu prijímateľskému okruhu, a to vo väčšine prípadov bez osobitného spoplatnenia. Prístup teda obvykle nie je limitovaný finančne a väčšinou už ani technicky, lebo prístup k internetu je pre väčšinu našincov čoraz väčšou samozrejmosťou. Neviem, aký je na Slovensku podiel digitálne „negramotných“ jedincov, ale som si istý, že sa neustále znižuje prirodzeným vývojom.
Online elektronické formy textov by sa dali rozdeliť na: [7]

• obsah webových stránok (vrátane audio nahrávok, podcastov a videí)

• elektronickú poštu

• elektronické konferencie

• sociálne siete

• četovacie fóra

• SMS-správy

• oznámenia operačných systémov

• teletext

• titulky filmov či videí

• a rôzne ďalšie

********

Z nich pre dostupnosť platí napríklad:

• bežné webové stránky či teletext sú prevažne všeobecne dostupné (komukoľvek na internete či v sieti televízneho príjmu);

• sociálne siete a četovacie fóra iba prihláseným používateľom a používateľkám (a to s obmedzeniami podľa rozličných skupinových pravidiel a individuálnych nastavení);

• osobné SMS-ky a e-maily iba jednotlivým adresátom a adresátkam.

Takže rozptyl miery dostupnosti v online kategórii textov je veľmi veľký – niektoré texty sú v ľubovoľnej chvíli dostupné pre miliardy ľudí (s prispením automatického prekladu), iné sú úplne individualizované = určené pre jednu osobu (prípadne okruh jej blízkych).
Pre dôležitosť jazykových korektúr z toho vyplýva, že kým napr. webové stránky renomovaných mediálnych spoločností sa rozhodne oplatí odborne korigovať, komentáre v uzavretých skupinách na sociálnych sieťach znesú oveľa väčšiu toleranciu k jazykovej kvalite... A profesionálne korigovať individuálne SMS-ky by bol zrejme nemiestny luxus, navyše by to vyznievalo dosť neautenticky.

Čiže tu sa oplatí rozvážne rozlišovať stupeň spoločenskej dostupnosti a významnosti rôznych druhov elektronického obsahu a hľadať rozumný balans medzi jazykovou kvalitou a náročnosťou jej dosahovania v každom jednotlivom prípade.
Na ilustráciu uvediem stanovisko istého (nemenovaného) programátora, ktorý komentoval môj anketový prieskum o bezchybnosti textov:

„na internete nemienim pisat s diakritikou napriklad... nevidim na to dovod, zdrzuje ma to... a ako vidite, ani shift sa mi nechce stlacat 
... to nie je o tom, co je vycerpavajuce, ale co je efektivne...“

– Ako je vidieť, pre niektorých ľudí je efektívnosť ich činnosti subjektívne výrazne dôležitejšia než úroveň ich jazykovej kultúry – s ohľadom na spoločenský dosah príslušného textu.

Rola AUTORSKÁ a rola KOREKTORSKÁ

Pri korigovaní človek neraz jasne vidí, ako sa v procese prípravy výsledného produktu zúčastnené strany krásne osobnostne dopĺňajú.

Typická autorská osobnosť máva vizionársku mentalitu, je vnútorne poháňaná určitými tvorivými myšlienkami a cieľmi, nezaťažujúc sa veľmi takými „technickými detailmi“, ako sú pravopis, gramatika, spisovnosť slov a výrazov, prípadne členenie textu. Autorka či autor má v povedomí jasné ciele, ktoré potrebuje invenčne vyjadriť. Hľadí na text ako na celok, ktorý má niesť výrazné ideové posolstvá. Má spravidla tiež svoj osobitý štýl písania a svoje typické jazykové prostriedky. Uvedomuje si, že keď sa vytvára niečo koncepčne veľkého, netreba sa vyčerpávať maličkosťami (jazykovými pravidlami a ich pedantným uplatňovaním). Vie, že následne sa textových úprav ujme osoba, ktorá všetko precízne „učeše“ a „zaoblí“. A aj počas realizácie korektúry má autorská osobnosť jasne stanovené hranice v tom, čo smie byť nadväzne jazykovo upravené a čo rozhodne zmeniť nemožno.

Naproti tomu korektorská osobnosť je v ideálnom prípade charakteristická tým, že nemá ambície „meniť svet“, ale „iba“ činiť formálne správnym, estetickejším a usporiadanejším to, čo už bolo odvážne vytvorené. Dokáže sa dlho piplať s jemnými textovými nuansami, aké iní zvyčajne ani neregistrujú ako navzájom odlišné. Je svojím založením až pozoruhodne puntičkárskym človekom, pre ktorého je mimoriadne dôležitá každá jazyková „smietka“, ktorá pre väčšinu ľudí významná vôbec nie je.
Pri korektorskej práci zásadne programovo „zabúda“ na tzv. rýchle čítanie – venuje pozornosť každému drobnému textovému detailu, ako sú napr. správny typ úvodzoviek, prítomnosť medzier na príslušných miestach, všetky formátové parametre (font, veľkosť, sklon, farba písma, odsadenie od okraja a pod.) v každom jednotlivom úseku textu.
Korektorská osobnosť zvyčajne zanovito trvá na každom jazykovom pravidle, ktoré bolo porušené, a rozhodne to porušenie potrebuje napraviť – v tom je neústupná.
Avšak oveľa prispôsobivejšia býva v napĺňaní zásady, aby sama seba (svoje ego) nevkladala do ovplyvňovania autorského štýlu. Je si dobre vedomá toho, že vo výsledku musí byť čitateľskému publiku primárne zrejmé to, kto text vytvoril, nie to, kto ho korigoval. Takže správny korektor alebo správna korektorka text nepremieňajú na svoj osobný „obraz“ – neprepisujú ho na taký, aký by vytvorili oni sami v autorskej roli. Netúžia byť na výslní čitateľskej pozornosti, ale chcú sa iba nenápadne ukrývať v skromnej zmienke v tiráži, prípadne dokonca zostávať v anonymite. Korektorská osobnosť „nenesie svoju kožu na trh“.
(Toto však nemusí platiť pre taký personál, ktorý má korektorskú činnosť iba ako jeden z viacerých povinných bodov svojej predpísanej pracovnej náplne – pre „korigujúcich z nevyhnutnosti“. Pre ľudí, ktorí by radšej tvorivo písali či obsahovo editovali než výlučne jazykovo korigovali.)

Za kvalitu SA PLATÍ

Naostatok si povedzme ešte o jednej prekážke, ktorá môže brániť tomu, aby bol text profesionálne, kvalitne zrevidovaný. Je to cena korektúry a čas, ktorý si správna korektúra vyžaduje.
Veľkými NEPRIATEĽMI pri optimálnej finalizácii textového diela sú preto úsporný rozpočet (do ktorého sa špičková korektúra už „nevprace“) a uponáhľaná vydavateľská vízia odovzdania textu do tlače k istému strategickému termínu (napríklad na vianočný trh). K tomu môže dochádzať aj pri napĺňaní podmienok určitých dotačných schém, v ktorých sa „nesmú“ zmeškať hraničné termíny odovzdania.

Z laického hľadiska si asi ťažko možno predstaviť, akým procesom viacnásobnej kontroly musí zložitejší a rozsiahlejší text prejsť, aby z neho boli „vychytané“ aj tie najmenšie chybičky a nedokonalosti. Predstava, že si korektorka či korektor text iba raz prečíta od začiatku do konca a popri tom opraví to, čo nie je v poriadku, nemusí byť síce nezmyselná, ale realistická je iba v tom prípade, ak už pôvodný autorský alebo prekladový text obsahuje minimum nedostatkov akéhokoľvek druhu. A to sa pri dlhších textoch (najmä knižných) stáva dosť zriedkavo. Oveľa obvyklejšie sú tie prípady, keď sa po jednom čítaní odstránia tie „najhrubšie“ chyby, aby pri ďalšom prechádzaní textom prišiel rad na detailnejšie nedostatky, ktoré pri prvom čítaní „nebolo vidno“, pretože popri veľkých nedostatkoch tie drobnejšie, prirodzene, unikajú pozornosti.

Okrem toho asi ani tá najskúsenejšia korektorská individualita nemá vo svojej pamäti úplne všetko, čo pri posudzovaní jazykovej správnosti nového textu potrebuje vedieť. Nové zákazky zvyknú prinášať nové výzvy – aj také problémy, s akými sa opravujúci človek dosiaľ ešte nestretol (nové výrazy, nové súvislosti, špecifické pravidlá v istej odbornej oblasti a pod.). Takže počas náročnejšej korektúry musí listovať nielen vo svojej pamäti, ale tiež v informačných zdrojoch najrôznejšieho druhu. A neraz sa tiež radiť s ľuďmi z iných odborov. To všetko je časovo náročné.

Pokiaľ autorskému subjektu záleží na tom, aby sa dielo dlhodobo príjemne čítalo aj náročnému, rozhľadenému čitateľstvu, nie je vhodné sa pri zadávaní korektúry orientovať na prvom mieste podľa najnižšej možnej ceny. Pretože cena býva spravidla úmerná kvalite práce (výnimky však existujú). Je dôležité zoznámiť sa s maximálnym množstvom informácií o danej korektorskej ponuke (vrátane možných referencií od klientely) a pri posudzovaní cien mať na pamäti tiež to, že cena jazykových produktov sa odvíja hlavne od týchto faktorov: [8]

• miera pracovných skúseností realizujúceho subjektu

• dĺžka pôsobenia v danom odbore

• rozsah klientely a projektov

• spätná väzba od partnerských subjektov

• formálne vzdelanie v odbore

• samoštúdium (kurzy, semináre, odborná literatúra)

• náklady spojené s podnikaním (činnosťou)

• získané ocenenia

• publikačná činnosť

• a ďalšie

Samozrejme, na cene sa odráža aj požadovaná rýchlosť dodania, takže ekonomicky aj kvalitatívne výhodné je naplánovať si na korektorskú fázu prípravy textu primerané množstvo času. Je žiaduce avizovať svoju zákazku v predstihu – dohodnúť sa vopred na možnom termíne začiatku realizácie zákazky a zároveň sa informovať o predpokladanom čase trvania práce.

ZÁVER

Neviem ako vy, ja som, po preskúmaní objektívnej i subjektívnej dôležitosti jazykových korektúr (k čomu patrí aj spoznávanie verejnej mienky v tejto otázke), ešte upevnil svoje presvedčenie o tom, že kvalitné jazykové korektúry sú naozaj potrebné a žiaduce. Čo sa týka ich nevyhnutnosti, tá závisí od viacerých faktorov, ktoré som rozobral vyššie. V zásade platí:
Čím obsahovo hodnotnejší, obsiahlejší a verejne prístupnejší je príslušný text, tým nevyhnutnejšia je jeho dôkladná jazyková korektúra.

Ponuka rôznych korektorských služieb je pomerne široká, patrí k nej aj moja ponuka na facebookových stránkach:

https://www.facebook.com/Spol.Neokorekt/about_details

********

Ďakujem pani Jane Cvikovej z Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i.,
za cenné pripomienkovanie textu môjho článku, osobitne z hľadiska jeho rodovej jazykovej vyváženosti.

K vašim službám

Jozef Neoral

********

Použité informačné ZDROJE:

[1] Paula Záthurecká: Všetko, čo ste chceli vedieť o jazykovej korektúre, ale báli ste sa opýtať
https://www.lexika.sk/blog/jazykova-korektura-textu-co-to-je-proofreading/

[2] Monika Zbínová: 5 dôvodov, prečo je dôležitá korektúra knihy
https://www.publico.sk/pisanie/5-dovodov-preco-kniha-potrebuje-profesionalnu-korekturu/

[3] René Descartes: Princípy filozofie
http://www.fhpv.unipo.sk/koev/filozofia/rene%20descartes%20-%20principy%20filozofie.htm

[4] Tatiana Blazseková: Čo je to kritické myslenie?
https://www.startitup.sk/co-je-to-kriticke-myslenie/

[5] Jaroslava Koníčková: Narastá počet perfekcionistov. Prečo k tomu dochádza?
https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/6206/narasta-pocet-perfekcionalistov-preco-k-tomu-dochadza

[6] Jazyková poradňa o písaní čiarky pred spojkou alebo
https://jazykovaporadna.sme.sk/q/9313/

[7] Danica Zendulková – Elektronická komunikácia a jej formy
https://itlib.cvtisr.sk/%c4%8cl%c3%a1nky/clanek2222/

[8] Cenotvorba a hodnota
https://blog.jirichlebus.cz/2016/01/17/praxe-designera-cenotvorba/