Autorkou nasledujúcich fotografií je moja kamarátka Emília. Teda, kamarátka, ako kamarátka. My sme sa v tej Havane vlastne zoznámili.
Jedného dňa si spokojne vysedávam na slniečku (po hnusnom februárovom počasí v Londýne bolo kubánske počasie niečo nezabudnuteľné) a chlípem si svoje daiquri (čo iné už len v tejto krajine môžete popíjať, rum Vám nalejú aj do mlieka). V tom začujem od vedľajšieho stola niekoľko slov v jazyku, ktorý som na tomto ostrove ešte nepočula – v maďarčine. Ale akejsi podivnej. Pootočím sa a zazriem párik ako vedie pomerne temperamentnú diskusiu. Ona ma skoro slzy na krajíčku, on sa ju snaží upokojiť. Akosi sa mu však nedarí, ona stále opakuje: „Ja som taký idiot, načo som sem vlastne chodila, keď nemôžem robiť to, kvôli čomu som sem v prvom rade prišla?!? To môžem ísť rovno domov! “ A aj keď som presne nechápala, o čo vlastne ide, niekoľko krát zachytávam slovíčka iPod a nabíjačka.
Tak mi to nakoniec nedá a prihovorím sa im, pre istotu v angličtine. Že sa ospravedlňujem, že som nechcela načúvať, ale akosi sa nedalo, a že ak potrebujú nabíjačku, tak ja na hoteli jednu mám. (Aj keď zúrivú túžbu počúvať hudbu cez iPod v tejto krajine som akosi nechápala – veď hudba je tu všade naokolo, uniknúť sa jej nedá, ani keby človek chcel - ja sa skôr čudujem, načo som si ho sem vlastne vláčila!). On zostane zarazene na mňa pozerať, ona si ma chvíľu neveriacky prezerá a keď nakoniec usúdi, že asi vyzerám neškodne a nemám žiadne bočné úmysly, vyskočí, objíme ma a začne mi ďakovať, pre istotu asi v troch svetových jazykoch.
A tak si nakoniec prisadám a dozvedám sa ich príbeh a nakoniec aj prečo je nabíjačka na iPod tak zúfalo nutná na prežitie v kubánskej Havane. Emília a András su Rumuni maďarskej národnosti, ktorým sa za hlbokého socializmu podarilo cez Izrael, kde strávili pár rokov, emigrovať do Kanady. Ona je pôvodne navrhárka oblečenia pre deti, ale postupne sa vyprofilovala ako textilná dizajnérka a slávi prvé úspechy so svojimi výstavami textilu. A jej milovaným hobby je fotografovanie. A navštíviť Havanu, ako jedno z najfotogenickejších miest na svete, bolo vždy jej snom. Sen, ktorý sa splnil – až na jeden malý problém. Jej obľúbený digitálny fotoaparát nedisponuje príliš veľkou pamäťou. A preto so sebou všade nosí svoj iPod, ktorý používa na sťahovanie fotiek zo svojho foťáka a ich bezpečné uchovanie až po návrat domov. A tentoraz sa stalo nepredstaviteľné. Priniesla si svoj fotoaparát. Priniesla si svoj iPod. Ale na nabíjačku akosi pozabudla. Takže iPod je vybitý a pamäť fotoaparátu plná. Preto tie skoro-slzičky.
Tí, čo ste už na Kube boli, prípadne počuli pár historiek o tom, čo sa tu dá a nedá zohnať, už asi tušíte, že kúpiť nabíjačku na iPod je misia v tejto krajine úplne nemožná. Ja osobne som nezohnala ani kazetu do video kamery. A to som sa snažila poväčšinou v turistických, „amerikánskych“ obchodoch, domáci sa na mňa usmievali už len pri slove kazeta. Takže po dni strávenom márnym hľadaním to už Emília vzdávala a začala sa vyhrážať návratom domov. Doteraz tvrdí, že ma musel zoslať jej anjel strážny. No ja neviem - anjel, alebo príjemná náhoda - v každom prípade sme však zostali v kontakte až doteraz a ako sladká odmena za moju náhodnú výpomoc mi ako darček od nej navždy zostanú tieto krásne momentky. Dúfam, že si ich takisto vychutnáte – a ja sľubujem, že si tú Kubu dám vo svojej hlave do poriadku a čoskoro o nej napíšem viac.
