Ja sama cítim, že niečo sa zmenilo, že som stratila niečo, čo som možno dovtedy ani nevedela, že mám - mám však problém s definovaním – čo to vlastne je...
Skúšala som to s malým prieskumom medzi našincami – a obdržala som dlhé zoznamy vecí a vecičiek – od jablkových ‘orbitiek’a tresky, cez detské piškóty a slovenské časopisy až po jazdenie na pravej strane cesty a lepšie počasie (nie je zvláštne, že potraviny sa usadili vždy na vrchole rebríčka najžiadanejších komodít?) Och áno, nepochybne – aj ja mávam niekedy gurmánske sny o domácej klobáske, hríbovej kapustnici či bryndzovej nátierke, aj ja občas zatúžim po zasnežených Vianociach či tropickom lete a dúfam, že sa raz dožijem dňa, kedy si konečne zapamätám, ktorým smerom sa mám najprv pozrieť, keď prechádzam cez cestu.
Zároveň ma však stále prenasleduje myšlienka, že tu musí byť ešte niečo iné, prečo ma prepadá tá občasná melanchólia, tá túžba po domove. Minule som mala jeden z tých dní, keď sa pokazilo, čo sa dalo – hnusný studený vietor a dážď, vlak meškal, stanica metra uzavretá, očko na pančuchách, stretnutie na ktoré som sa ozlomkrky hnala bolo nakoniec aj tak zrušené a sendvič ktorý som si kúpila chutil po všeličom len nie po tom čo bolo uvedené na obale. Zrazu som neskutočne zatúžila po tom, aby bol život jednoduchý, priamočiary, predvídateľný, aby som nemusela aspoň chvíľu rozmýšlať a stále niečo riešiť. Chcela som istotu a stabilitu, nie chaos a neustále zmeny. Môj šéf, vidiac moju chvíľkovú mizériu len pokrútil hlavou a predniesol: „Nehovor mi, že na Slovensku to bolo lepšie“. Trvalo mi to len chvíľu, kým som pochopila, že táto jeho otázka mi dala odpoveď na to, čo ma už tak dlho mátalo – Áno, áno - toto je to čo mi tak chýba – pocit, že veci a situácie už poznám a zvládam, že väčšinu činností dokážem robiť bez premýšlania, že sa môžem spoľahnúť na to, ako bude chutiť chlieb, ktorý kúpim, že keď niekde zrušia zastávku trolejbusu viem presne kde sú tri najbližšie, že keď prehovorím nikto so záujmom nezdvihne zrak a nebude sa zaujímať o môj pôvod – ach áno – proste občas mi chýba tá obyčajnosť a jednoduchosť poznaného, tá predvídateľnosť stokrát prežitého, ten pocit úplnej kontroly, istoty a stability ktorý mi dávala krajina, kde som žila tak dlho a ľudia, ktorých som poznala celý svoj doterajší život.
Nie som si istá, či touto fázou prechádzajú v cudzine aj iní. A tuším, že raz možno nastane čas, keď pocit istoty bude pre mňa predstavovať práve táto krajina a toto mesto. A po príchode na Slovensko sa budem iba prekvapene obzerať a hľadať súvislosti. A neviem, či sa mám na ten moment tešiť, alebo sa ho obávať. A tak nad tým pre istotu príliš nepremýšlam – a radšej sa vrhám v ústrety ďalšiemu dnešnému dobrodružstvu – ceste z práce domov...
