Rozmýšlam, kedy to vlastne bolo, kedy som sa stala súčasťou kolosu prispievajúceho v pozitívnemu nárastu hrubého domáceho produktu. V dávnych časoch hlbokého socializmu využili naši asi jednu z mála legálnych možností ako si privyrobiť a farmárčili. A tak som sa od detstva tmolila po poliach a bola zaraďovaná na práce vhodné môjmu veku (či skôr také, aby ma zabavili dostatočne dlho na to, aby som príliš nevystrájala). V puberte, keď ma začala pokúšať túžba po vreckovom, mi moji rodičia stručne a jasne vysvetlili jednu z (podľa nich) nehynúcich večných práv ľudstva: „Na čo si sama nezarobíš, to si ani nevážiš!“ – a tak mi nezostávalo nič iné, ako sa zapojiť do pracovného procesu a prehrýzť sa cez všetky možné aj nemožné brigády, ktoré doba ponúkala. A nástup na vysokú školu priniesol som sebou prvé „skutočné“ zamestnanie – predavačka v drogérii vo vtedajšom K-Marte (dnešné Tesco na Kamennom námestí v BA) – a neuveriteľných 20 Sk na hodinu pred zdanením! Bolo to v časoch prvého boomu kapitalizmu v našich obchodoch a pre mňa to bola výborná škola života – naučila som sa tam o obchode, marketingu a vplyve médií a reklamy na zákazníka viac, ako za 5 rokov štúdia tejto špecializácie na VŠ. A kto by zabudol na tie naše "sexy" červené zásterky, ktoré boli súčasťou zamestnaneckej uniformy???
Všetko čo prišlo po škole už potom bolo strašne rýchle. Často si hovorím, že som sa narodila v správnej dobe a na správnom mieste. Na Slovensko prichádzali zahraničné firmy a neúnavne zháňali mladých, ktorí by boli ochotní robiť nekonečné hodiny a loajálne pracovať v záujme ich prosperity. Bola som ich vďačný objekt. Mladá, ambiciózna, vytrvalá. Pracovať dlho do noci, alebo cez víkendy nebol pre mňa problém, naopak, výsledky, ktoré som dosiahla ma motivovali k čoraz väčším extrémom. V žiadnej firme som nevydržala viac ako 2 roky, dosiahla som na hranicu toho čo firma ponúkala a bola som pripravená na „skok“ vyššie a na ďalšiu výzvu. Bola som workoholička a kariéristka – ale prečo nie? V tom čase to bolo presne to, na čo som bola pripravená a čo som chcela.
Prestup do Anglicka som okrem iného videla ako jednu z možností, ako ísť ďalej. Je pravdou, že to bolo už v časoch, keď sa môj osobný život a zdravotný stav rútil dole z kopca, ale ani na minútu som nepochybovala, že je to len ďalší krok v mojej kariére. Prestup bol však väčším šokom, ako som očakávala – nielen množstvom nových profesionálnych informácií a postupov, ale hlavne kultúrnym. Aj keď naša firma nefungovala prísne systémom „9 to 5“, okolo pol šiestej bola väčšina kancelárií ľudoprázdna, nevybavené zložky otvorené na stoloch, množstvo odkazov čakajúcich na vybavenie na ďalší deň. A ja som si na počudovanie veľmi rýchlo na tento systém navykla! Zrazu ma nebavilo tráviť večery pred mihotavým svetlom monitora počítajúc štvrťročné výsledky a cez obed som radšej zašla do knižnice alebo na plávareň, ako by som mala prežúvať svoj sendvič nas štúdiom marketingových materiálov našej konkurencie.
V UK som sa zabehla, svoju prácu mám rada, stretávam veľa nových ľudí, cestujem a užívam si to. Nepretrhnem sa a nikto ma neterorizuje nesplniteľnými termínmi. Moje šéfstvo je tiež spokojné, na povinných hodnotiacich pohovoroch, ktorými musím v UK prechádzať aspoň raz za 3-4 mesiace zaznievajú samé chvály. Mala by som sa tešiť. Mala by som si to vychutnávať. A zrazu toto. Pochybnosti. Únava. Nechuť ísť do práce. Hrôza z pondelkových rán a nekritická radosť z piatkových večerov. Čo sa to so mnou deje?
Sama neviem. Zrazu totiž čoraz nástojčivešie sa vynára otázka, ktorou som sa predtým príliš nezaoberala. Čo očakávam od svojej práce? Aký je jej zmysel? Prečo zrovna tu, teraz a toto? „Jasne“, napadá ma, „no na čo nám asi tak tá práca je“. Peniaze - samozrejme. Všetci potrebujeme akosi prežiť. A postup. A profesionálne naplnenie. Uznanie kolegov a známych. Čo viac by som chcela??? Lenže zrazu nie som spokojná. Chcem viac. Chcem niečo iné. Rodina, priatelia a známi si začínajú všímať, že sa niečo deje. Pýtajú sa. A ja neviem nájsť tie správne slová. Ako vysvetliť, že Vás vaša práca zrazu už tak nenapĺňa? Že hľadáte jej zmysel? „Chcela by som robiť niečo, čo má zmysel. Niečo reálne. Niečo po sebe zanechať. Niečo, čo naozaj chcem a na čo môžem byť naozaj hrdá“ – snažím sa sformulovať môj problém do slov, ale hneď ako ich vyslovím, znejú akosi cudzo, falošne. Niektorí pokrčia plecami – no čo, tridsiatka na krku, dievča prehodnocuje, za chvíľu ju to hádam prejde.
Ale reakcie niektorých ma prekvapujú. Keď sa priznám ja, priznajú sa aj oni. K tajným túžbam, nesplneným snom. Zrazu sa vynárajú príklady tých, čo na to mali odvahu. „Moja kolegyňa právnička sa na to jedného dňa vykašlala, presťahovala sa na vidiek a má svoju maličkú firmu“, priznáva kamarátka, „a ako jej závidím, tiež by som túžila vypadnúť z tohto blázinca!“. „A moja známa zase odišla robiť pre charitu!“ „A moja švagriná bez rozmýšlania opustila svoje skvele platené miesto marketingovej riaditeľky a robí si kurz pôrodnej asistenky!“ (Tak toto ma dosť prekvapilo.) „A môj šéf odišiel z roboty, predal dom, kúpil malý bytík a za zvyšok peňazí teraz chce 2 roky cestovať po svete!“ Zrazu sa všetci predbiehajú v dôkazoch toho, že sa to dá. Spraviť niečo bláznivé a splniť si sen.
Som trocha skeptická, nechce sa mi veriť, že by sa na našu generáciu valila akási vlna poznania, nezáujem o peniaze a hlad po vykonávaní dobrých skutkov. Pokladala som to skôr za osobnú krízu, únavu po rokoch v bláznivom kolotoči termínov a výsledkov - a zrazu mám pocit, že som iba súčasťou masy, ktorá hľadá sama seba a spôsob, ako stráviť svoj život zmysluplnejšie, ako iba stresovaním sa, či dosiahne stanovený ročný obrat, alebo nie. Čo sa stalo? Burn out – vyhoreli sme? Stratili sme motiváciu? Či iba ilúzie? Som z toho zmätená viac, ako si priznávam.
Na jednej oslave sa náhodou zoznámim s príjemnou dievčinou. Je to oslava plná ľudí z „City“ – poisťováci, bankári, makléri. Pýtam sa, pre ktorú firmu pracuje. Priznáva sa, že nedávno ešte pracovala pre jednu z maklérskych firiem, ale dnes sa tu iba zastavila zablahoželať bývalej kolegyni. A že dnes už robí pre tretí sektor – využíva svoje finančné znalosti a skúsenosti na to, aby pomohla ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi, hlavne cudzincom, ktorí došli do tejto krajiny za vidinou ohromných zárobkov, ale bez akýchkoľvek vedomostí o fungovaní jednotlivých systémov tejto krajiny sa za chvíľu ocitli na ulici bez peňazí, práce či strechy nad hlavou. Pomáha im s úradmi, so žiadosťami, ak sú to napríklad šikovní majstri, tak im ponúkne možnost založenia živnosti a pomáha s vybavením potrebných formalít a rozbehnutím prvých zákazok. Vyzerá spokojne, usmiato vyrovnane. Pýtam sa prečo, prečo si odišla? A automaticky aj – ako ťa to preboha dokáže uživiť?
Dôvody má podobné ako tí ostatní. Túžba po niečom inom, morálne lepšom, hodnotnejšom. Finančný svet je svetom samým pre seba, produkujúcim, ale aj spaľujúcim obrovské množstvo peňazí. Uzavretý kruh. Chcela z neho von. A áno, v pohode ju to uživí. Zarobí menej, ale minie menej peňazí na dochádzanie, na posedávanie v kaviarniach, krčmách a reštauráciách s kolegami a mimo „City“ ju už toľko netrápi, či má najnovšiu kabelku od Gucciho, alebo či jej kostým videli kolegovia viac ako tri krát. Robí s ľuďmi a pre ľudí. Nerobí zázraky, ale každý deň posúva iných a tým pádom aj seba ďalej smerom k (hádam) lepšiemu životu.
Bolo príjemné sa s ňou stretnúť. Nabiť sa energiou. Možno to neviem tak dobre definovať, možno neviem ešte v tomo momente povedať, kde a ako sa budem ďalej uberať. Ale možno je tu čas pomaly prepustiť finančný rybník plný piraní tým mladším, dravším a motivovanejším. Nejako som zmäkla. Neviem, kde nastal ten zlom, že mi zrazu zaleží na iných veciach. Zrazu si chcem plniť aj svoje sny, nielen predstavy iných. Možno mať vlastnu malú firmu. Cestovať. Napísať knihu. Alebo si splniť niektorých z detských snov... Alebo žeby tu bol čas začať splácať požičané?
Cestou domov v metre vidím inzerát. Zúfalý nedostatok učiteľov. Hľadajú, kde sa dá, snažia sa osloviť ľudí z rôznych oblastí. Prichádzam domov a vyzvedám u svojej polovičky:“ Myslíš, žeby zo mňa bola dobrá učiteľka?“ Zadúša sa smiechom. „Neblázni, tie deti by ťa zjedli zaživa – to nie je nič pre teba“ – dozvedám sa. Usmievam sa „pod fúzy“. Však uvidíme....
