Ja si však neviem pomôcť. Občas si taký vážny. Chcem Ťa vidieť smiať sa. A tak zase vbáram svoju tvár do Tvojej pokožky, hľadám tú malú priehlbinku medzi tvojou kľúčnou kosťou a krkom, šteklím ťa mihalnicami a svojim horúcim dychom. Potrebujem Tvoju vôňu. Tak ako iné dvojice sa pri stretnutí dotýkajú perami, ja si tisnem svoj nos za Tvoj golier a dýcham Ťa, vnímam Ťa, utvrdzujem sa v tom, že si to naozaj Ty. Smeješ sa, protestuješ, ale už ma poznáš – tíško stojíš a objímaš ma, kým sa nenasýtim Tvojej vône. A často, keď som smutná, nešťastná, keď ma niekto vyvedie z miery alebo keď ma trápi bezmocnosť nad vecami, ktoré neviem zmeniť, bez slova si ku mne prisadneš a položíš mi hlavu na svoje rameno a ja sa mrvím dovtedy, kým nenájdem to pulzujúce miesto, tú vôňu, ktorá ma upokojuje, uspáva a unáša preč.
A občas nadránom, keď úsvit spojený s každodennom realitou je už príliš blízko a Ty si myslíš, že si vychutnávam posledné minúty drahocenného spánku, vtedy cítim Tvoj váhavý dych, Tvoje mihalnice, pery a špičku Tvojho nosa ako sa dotýkajú mojej pokožky, ako ma hľadajú, spoznávajú, pátrajú. Neprezradím sa, pre zmenu ležím v tvojom objatí tíško ja. Teraz je predsa Tvoj čas na moju vôňu. Čas dávania. Vraciam požičané.
