Plán bol jasný – dámska jazda. Vykecať sa do bezvedomia. Prebrať všetky novinky, klebety a boliestky. A zlatý klinec programu – Fantasy Tour 2005 - najnovšie vystúpenie Chippendales na Slovensku.
Pamätám sa na svoj prvý zážitok s Chippendales. Boli sme tri, študenky a stískali sme svoje podarované lístky na ich vôbec prvé vystúpenie na Slovensku, s mierným zmätkom na tvári. Ísť, či neísť? Nakoniec sme sa to rozhodli risknúť. Keď inak nie, tak aspoň v mene iganinárneho cieľa vo forme vyzistenia, za čím to vlastne tie davy v zahraniči tak šalejú.
Ak sa dobre pamätám, tak trvalo asi 3 minúty, kým sa zo zmätených študentiek stala súčasť šalejúceho davu. Na čom sme sa neskôr zhodli všetky tri bolo, že za týmto projektom musí stáť žena. Veľmi inteligentná a prefíkaná žena. Ako by kedy nejakého muža vôbec napadlo dať dokopy program, ktorý dokáže udrieť na všetky správne struny ženskej duše?
‚Chipici’ sú skvelí v tom čo robia. Dávajú ženám to, po čom piští ich duša. Nahotu? Ani nie – v predstavení uvidíte tak maximálne nahý mužský zadok – nič, čo by bežne neukázala hociktorá komerčná televízia. Chlapci z Chipandales dráždia Vašu fantáziu. Sľubujú. Zvádzajú. Majú oči iba pre Vás. Dávajú Vám pocit výnimočnosti. Moci. Zaplatili ste si nás. A my sme tu iba pre Vás. Budeme predvádzať svoje telá, tancovať a predávať sa spôsobom, ktorý by iní chlapi považovali za trapný. Dokonca aj vy by ste zrejme považovali za minimálne komické, keby sa Váš chlap doma začal vlniť v trenkách vo farbách americkej zástavy, či bielých, saténových tangáčoch. My však nie sme vaši chlapi. My sme prísľub niečoho drzého a omamného, my sme ten dôvod, prečo ste ochotné platiť nezmyselné množstvá peňazí za niečo tak iluzórne a povrchné, ako sme my.
Chlapci z Chippendales sú profesionáli. Vedia, čo sa od nich čaká, vedia, za čo sú platení. Predvedú presne to, prečo ste si na nich v prvom rade ten lístok kúpili. A to sa mi páči. Nehrajú sa na nič, čím nie sú. Pretože dobre vedia, kto sú (a čo im to prinesie do vrecka). Ponúkajú všetky tradičné klišé - uhladeného Jamesa Bonda, divokého vlasatého Tarzana, či odvážnych a na všetko odhodlaných mladých mužov v bielych námorníckych uniformách.
Páči sa mi ten pocit, ktorý vo mne vyvolávajú. To dráždivé šteklenie, ten pocit pohodovej zábavy a intimity, zdieľanej s inými ženami v jednej sále. Toľko rozžiarených dievčenských pohľadov, toľko ženských hormónov v jednej uzavretej miestnosti. Po čase som si uvedomila, že tie ženy nie sú vôbec naivné. Nenamýšlajú si, že s jedným z nim sa raz postavia pred oltár a odprisahajú si večnú lásku. Dokonca ani netúžia, aby ich chlap mal svaly, či tanečný talent niektorého z nich. Väčšina z nich má doma svojho chlapa, svoju lásku - a predstava, že by on mal byť zrovna ten, čo privádza tisíce žien do vytrženia v nich dokáže vyvolať akurát tak hurónsky záchvat smiechu.
Je to skôr ten iluzórny pocit výnimočnosti. Ten pocit, že môžeme byť kým a čím len chceme - a nikto sa nedíva, nikto sa nečuduje. Že si môžeme vykričať pľúca a vytlieskať ruky do oškretia – a nikomu to nepríde divné. Že môžeme byť na chvíľu úplne odviazané, šialené a urehotané – a vtedy a tam je to úplne štandartné a normálne. A že jediní chlapi ktorí sa s nami v tej miestnosti v tom momente nachádzajú nás nesúdia, nehodnotia a nezaraďujú do škatuliek – len si odvádzajú svoju prácu – a odvádzajú si ju sakramentsky dobre!
Môj nedeľný výlet na Slovensko stál za každú investovanú korunu. V pondelok ráno, s kruhmi pod očami, zachrípnutým hlasom a pár hodinami rezervnej energie z 2 hodín spánku na skorom rannom lete do Londýna mi zrazu pripadá tých pár posledných hodín ako sen, ktorý sa nikdy nestal. Usmievam sa. Pracovný týždeň môže začať.
P.S. Názov článku bol inšpirovaný sloganom, ktorý skandovala počas výstúpenia celá sála.. Nie je mi jasné, či si všetky prítomné ženy uvedomovali, čo vlastne kričia....
