A tak som sa po počiatočných výhovorkách nakoniec nechala presvedčiť a zúčastnila som sa. Dokonca som si vo štvrtok pozrela semifinále – môj prvý live zážitok z tejto súťaže. Neskutočne som sa bavila. Keď už moja polovička došla do obývačky skontrolovať, čo to je za mojimi nekontrolovateľnými výbuchmi smiechu, bolo mi jasné, že sa mám v sobotu na čo tešiť. Táto súťaž ani nie je tak o speve, ako o výprave, zábave publika a zrejme čo najgýčovejšej produkcii euro-popu. A niektoré krajiny to zrejme pochopili ako príležitosť trocha si z celej Eurovízie vystreliť – Lotyšsko poslalo tento rok skvelú avantgardnú šesticu s názvom LT United a s pesničkou “We are the winners (of Eurovision)” – kde viac menej tento text recitovali 5 minút do mikrofónov (prípadne kričali do megafónov). Neodolala som. Po prvýkrát v živote som v akejkoľvek súťaži zahlasovala. Za nich. A myslím, že zabavili nielen mňa - vo finále skončili na skvelom šiestom mieste! O niečo horšie dopadla islandská hviezdička Silvia Night, ktorá si svojou paródiu na Eurovíziu s názvom “Congratulations”, mierne pripomínajúcu štýl pesničky “I’am a Barbie Girl”, vyslúžila akurát tak piskot obecenstva, čo však mnohí pripisujú skôr jej nelichotivým poznámkam na adresu gréckych organizátorov, ako jej spevu.
Trocha smutnejšie mi bolo, keď som zistila, že Slovensko nie je na zozname zúčastnených. Prečo? Nenašla som napríklad ani Českú republiku, či Maďarsko, A tak som aspoň nemala žiadne „patriotické“ potiaže s posudzovaním. Ale ľúto mi toho veru bolo. Reklamu, ktorú si jednotlivé krajiny robili, dokonca aj s tými najpodivuhodnejšími a najstrelenejšími vstupmi bola na nezaplatenie – taktiež marketingová a mediálna podpora v Británii ma veľmi prekvapila – napriek tomu, že samotná UK mala v súťaži veľmi slabého, neznámeho „tinédžerského“ rapera, na ktorého väčšina Britov príliš hrdá nebola, BBC odvysielala v priamom prenose semifinále aj finále súťaže a predstavovala súťažiacich aj krátkymi dokumentami – nestálo by nám za to niekoho z nášho malého Slovenska poslať, aby v tých gréckých Aténach niečo odspieval a doprial nám tak trocha prepotrebnej reklamy?
Podmienkou účasti na sobotnej party bolo pripraviť európske jedlo a doniesť nejaké to lokálne pitie. Ešteže skrine máme plné kvalitného slovenského vína. A čo sa jedla týka prehľadala som mrazničku a vydolovala posledné klobásky, parenice a nátierky. V chladničke sa našla ešte akási horčica, gulášový pikantný krém a zvyšky slovenskej papriky z poslednej návštevy doma a išlo sa na to. Pripravila som jedlo skutočne národné – chlebíčky! (po pravde to bola z núdze cnosť, čo iné už len vyčarím z toho mála slovenských ingrediencií!?) Pokiaľ si pamätám, chlebíčky boli tou dobrou klasikou, ktorou sme krmili všetky návštevy a tak som sa to rozhodla risknúť. Zo zásuvky som schmatla Figaro bonboniéru a s určitými pochybnosťami som sa vybrala k susedom.
Bola tam už skoro celá ulica. Stôl sa prehýbal pod gréckymi tzatziki, tureckými meze, talianskou pizzou, španielskou šunkou, švédskymi mäsovými guľkami a kopcom rôznych iných dobrôt. A aj napriek mojim pochybnostiami po pikantných chlebíčkoch sa len tak zaprášilo. A zábava bola skutočne dobrá – hlavne ak nie ste príliš súťaživý typ. Pretože ja som poprehrávala, čo sa dalo. V kvíze o histórii Eurovízie som úspešne zodpovedala až na jednu otázku, trvalo mi zhruba polovicu súťaže, kým som pochopila systém hodnotenia súťažiacich (každá krajina prideľuje body v rozmedzí 1-8, 10 a 12 podľa výsledkov telefonického hlasovanie divákov jednotlivých krajín – pričom nie je možné voliť za vlastného zástupcu) a nakoniec v súťaži, kde sme si každý za dve libry vytiahli z klobúka krajinu a koho krajina vyhrala finále zhrabol všetky peniaze – môžete hádať, ktorú krajinu som si vytiahla – správne, bola to Malta, krajina, ktorí sa suverénne umiestnila na poslednom mieste s jedným, jediným bodíkom od divákov z Albánska.
Tento rok súťaže sa medzi mojimi susedmi niesol hlavne v znamení hromadného hanbenia sa. Angličania sa hanbili za svojho rapera a tanečnice v školských uniformách, Nemci, ktorých reprezentovala vlastne Američanka, sa hanbili za jej ružové volánové šaty a country štýl, Íri zasa za príliš sladký vstup Briana Kennedyho. A ja som sa tiež tak strašne chcela za niekoho hanbiť, tak od srdca, patrioticky – a nedalo sa!
A kto teda vyhral? Fínska, metalovo-rocková pecka Lordi, jav na Eurovízii doteraz úplne nevídaný. Ich vystúpenie v akýchsi gumových strašidelných maskách a kostýmoch so skladbou “Hard Rock Hallelujah” doprevádzané ohňostrojom, nadchlo fanúšikov vo väčšine krajín – 8 krajín z 38-ich (Dánsko, Estónsko, Island, Nórsko, Poľsko, Švédsko, Veľké Británia a dokonca aj samotné hosťujúce Grécko) im pridelili dokonca najvyšší možný počet bodov – 12. Spevák skupiny bol víťazstvom veľmi prekvapený, pretože do poslednej chvíle mal pocit, že sú v celej súťaži omylom. “Cítim sa ako mäsožravec vo vegetariánskej reštaurácii” – vyhlásil so smiechom. Fíni sú však od radosti celí preč. Mávajúc vlajkami a spievajúc si dokola víťaznú pesničku zaplavili v nedeľu Helsinki a už teraz sľubujú, že budúci rok vyprodukujú tú najlepšiu šou, akú kedy Európa zažila.
Na druhom mieste sa uchytil Rus Dima Bilan s anglicky spievaným a komerčne veľmi chytľavým popíkom – “Never let you go”. Nie veľmi prekvapujúco ho na tak vysokú priečku pretlačili hlasy divákov z Bieloruska, Izraela, Litvy, Lotyšska, Ukrainy, Arménska – ale prekvapivo aj Fínska. A na treťom mieste zoskupenie Hari Mata Hari s lokálnou baladou Layla. Okrem zaručeného plného počtu bodov od “sesterských” krajín – Chorvátska, Macedónie, Srbska a Čiernej Hory, Albánska a Slovinska si vyslúžilo 12 bodov aj od Monaka, Švajčiarska a dokonca Turecka.
A keď Vás zaujíma, kedy sa konečne prenos Eurovízie bude konať zo Slovenska, tak Vás musím sklamať – takýmto tempom asi nikdy. Ďalši ročník Eurovízie sa už totiž tradične koná v krajine víťaza posledného ročníka – takže naša tradičná neúčasť nám veľa šancí na tomto poli neprináša. Alebo sa predsa len na Slovensku nájde niekto, kto popri všetkých súťažiach Miss a Superstar dokáže zorganizovať slovenské kolo Eurovízie a poslať budúci rok do Fínska nejakú nádejnú (či radšej overenú) slovenskú hviezdičku? Či už sme na podobné veci príliš spyšneli?
