Pochádzam z Kláštora pod Znievom. Študoval som na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Živím sa výrobou majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Som autorom štyroch zbierok poviedok, ktoré v priebehu rokov 2010 až 2013 boli vydané v knižnej podobe. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Politika, Nezaradené, Próza, Fotografie, Poézia, Kultúra, Súkromné, Spomienky na matku
Je to charizmatický šesťdesiatnik. Má nepoddajné vlasy, do bronzova opálenú tvár a veľké uhrančivé oči. Oblieka sa elegantne. Nosí pestrofarebné košele, nohavice s pukmi a biele tenisky. Volá sa pán Bunka. Vídavať ho u nás v priemyselnej kolónii pred blokom číslo 3020, sedávať na lavičke v tôni moruší.
Raz sme sa v partii rozhodli, že pôjdeme do Tatier a podnikneme v týchto horách turistický výstup na nejaký vrch. Prišli sparné letné dni, počas ktorých sme mali všetci voľno. Tak sme nelenili, a hneď nasledujúceho skorého rána vyrazili na cestu. Aby sme sa v tej zaostalej časti Slovenska nevystavovali nebezpečenstvu, obliekli sme si otrhané vandrácke handry. Tato sme sa snažili minimalizovať riziko, že nás budú chcieť okradnúť, alebo na nás budú škaredo zazerať, že my máme značkové veci z nákupných centier, a oni nie. Viezli sme sa autom. V kufri sme mali naložené ruksaky, jedlo a pitie. Po pár hodinách jazdy sme dorazili do cieľa. Auto sme odparkovali na konci cesty za jednou dedinou na úpätí Západných Tatier, a vybrali sme sa po chodníku, sledujúc turistickú značku.
O poschodie nižšie, vo vedľajšom byte, býva veľký drak, ktorý cez týždeň lieta po krajine, no na víkend sa sťahuje do toho bytu a odpočíva v ňom. Občas si v pazúroch prinesie nejakú mladú dievčinu ktorú uniesol a zožerie ju tam že
Hoci bola zima, snehu napadlo minimum. Pretrvávalo inverzné počasie ktoré v nižších polohách ponorených do studenej hmly vytvorilo silnú vrstvu inovate. Teploty na horách zaliatych slnečnými lúčmi boli nad bodom mrazu, a číry vzduch umožňoval výbornú viditeľnosť. Keďže horná hranica inverznej oblačnosti bola pomerne nízko, aj z menších nadmorských výšok bolo možné uvidieť modré nebo a okolité vrchy ako ostrovy vynárajúce sa z bieleho mora. Bohužiaľ, povinnosti mi neumožňovali byť v prírode koľko by som si prial, no výlet na Zniev bol aspoň malou odmenou.
Jana mala z cudzincov spočiatku hrozný strach. Jej prvý privát bol len obyčajný matrac na chodbe v strašidelnom byte s vlhkými stenami a strieľajúcou chladničkou. Kým spala, spolubývajúci ju prekračovali keď chodili dnu a von. Našťastie jej nikto z tých Poliakov a Pakistancov neublížil, ale ona k nim naďalej mala predsudky. O to viac ju prekvapilo keď zistila že Briti ju berú presne ako hocijakého Inda alebo Senegalčana. Ako to? Veď ona je iná. Už si ani nepamätá kedy posledného skutočného Brita stretla. Pracuje medzi cudzincami, žije medzi cudzincami. Kedysi túžila že sa za nejakého Brita vydá. No na chlapov nemá šťastie. Vždy ostala len pachuť toho že bola niekým zneužitá a bolestné spomienky. Ach Lešek, kde si? Honza, mala som ťa rada! Dezider, zlomil si mi srdce a potom zdrhol s inou... Nakoniec sa na ňu predsa usmialo šťastie. Síce len Pakistanec. Predával kebaby a bol od nej o vyše dve desaťročia starší – mal päťdesiatpäť, ona tridsaťtri. Verila že k nej bude dobrý a tak sa rozhodla so svojim princom na lietajúcom koberci založiť v Británii rodinu.
Zmena režimu ho zastihla na prahu dospelosti. Nadšene pozoroval ako sa rúca nenávidená komunistická diktatúra. S radosťou v srdci sledoval ako ľudia strihajú ostnaté drôty a tešia sa zo slobody. Hranice sa otvorili, do obchodov začal prúdiť atraktívny tovar zo Západu. O pár rokov neskôr sa mu splnilo o čom sníval od chlapčenských čias – ako študent navštívil Spojené štáty americké. Strávil v nich niekoľko mesiacov a precestoval ich krížom krážom. Doma si na pamiatku vystavil zarámovanú fotku ako stojí s horským bicyklom pred Golden Gate Bridge. Pozeral na ňu, videl svoju usmiatu tvár plnú energie. Symbolizovala mladosť, elán a optimizmus, jeho vieru v úspech a lepšiu budúcnosť v novom slobodnom svete.
Som ním preto, lebo stále bývam u mamy a nemám frajerku. A tak mám dostatok voľného času ktorý trávim doma za počítačom. Každý deň som on-line, všetko pozorne sledujem a ku všetkému sa vyjadrujem. Komunikujem s ostatnými členmi komunity, zdieľam videá, postujem fotky vecí ktoré som si kúpil, píšem kde som práve bol a čo som robil. Keď potrebujem poradiť, tak sa pýtam ostatných. Web je pre mňa ako svetlo v tme – pomáha mi potlačiť hlboký pocit neistoty ktorý sprevádza moje bytie.
Nájdete ho sedieť v staničnom bufete. Volá sa Vincko. Je to nenápadný muž stredného veku. Na jeho tvári sa zračí smútok, a keď za mu lepšie prizriete, zbadáte zvláštny nepokoj planúci v jeho očiach. Má o číslo väčšie plné topánky, pulóver s prikrátkymi rukávmi, starú bundu, a na stole vyloženú šuštiakovú kabelu z ktorej trčia kadejaké papiere a krížovkárske časopisy dávajúce jeho výzoru tak trochu intelektuálny výraz. Kým je sám, pôsobí nešťastne a ustato, no ihneď ako sa pri ňom niekto objaví, ožije.
Počasie ktoré vládlo v doterajších dňoch malo so zimou máločo spoločného. Vyznavači zimných športov a milovníci pravej bielej zimy čakajú na ochladenie a spomínajú ako minulý rok o tomto čase mrzlo, z neba padali snehové vločky, a zem bola ukrytá pod hrubou snehovou perinou. Teraz sedím doma a prezerám si na počítači fotografie zo starších túr – či už cyklistických, lyžiarskych, alebo peších. Z tej poslednej kategórie bola jedna ktorú som absolvoval raz začiatkom januára pred niekoľkými rokmi, keď vládlo mrazivé počasie, a bola vynikajúca viditeľnosť. Za cieľ som si vtedy vybral Kľak v Malej Fatre, na ktorý som sa vydal z Fačkovského sedla. Priaznivci turistiky tento notoricky známy vrch dobre poznajú, a tak som váhal či o ňom vôbec písať nejaký článok. No fotografie zhotovené počas tohto výletu mi bolo ľúto držať schované len tak v šuflíku, a tak teraz, keď za oknami vládne nejaké divné jesenno-jarné ročné obdobie, som sa rozhodol dať zopár z nich sem. Snáď vás potešia, a pripomenú aká vie byť poriadna slovenská zima.
Keď na diskusných fórach zablúdim do tém venovaných zoznamovaniu sa, a čítam ich, tak som z niektorých príspevkov zmätený. Ako keby dosahovali presný opak toho čo bolo ich cieľom, a hovoria; som hydina hrabavá, vyhnite sa mi veľkým oblúkom. Keď sa na dôvažok k tomu muž ktorého niečo obzvlášť zaujme rozhodne nejakú osobu cez Google trochu „prelustrovať“, a zistí že už mala „kadečo s kadekým“, prečo by to s ňou mal skúšať, keď k je dispozícii mnoho mladších a lepších? Povedzme že vás k takýmto myšlienkam priviedla nejaká prehnane sebavedomá tridsiatnička s ktorou by ste si spolu asi veľmi nerozumeli.
Vyrástla som v malom mestečku ktoré za posledné desaťročia značne upadlo. Väčšinu obyvateľov tu tvorili robotníci a dôchodcovia.
Do viechy zavítala partia zrelých pánov. Mali okrúhle usmiate tváre plné energie a optimizmu, ružové líca, a iskru v očiach. Posadali si okolo stola pod slameným prístreškom na drevené lavice, a objednali si pivo. Na ich tvárach sa zračilo očakávanie. Mali radosť že sa im podarilo opäť stretnúť. „Nože nám urob skupinovú fotku.“ Zvolal ktosi spomedzi nich na kamaráta, kým čakali na objednané nápoje. On vstal, postavil sa pár metrov od stola, a namieril na nich fotoaparát. Chlapi sa hrdo vypäli a vtiahli pivné bruchá. Zaznelo cvaknutie uzávierky. Následne sa uvoľnili – chrbty sa ohli, bruchá nadobudli pôvodný tvar. Vzápätí im čašníčka priniesla orosené pivové krígle, po ktorých nedočkavo siahli aby uhasili smäd.
Je to dobré zviera. Má krásny hustý kožúšok, ktorý je z jednej polovice zlatý, z druhej snehobiely. Zlatú srsť na ľavej strane hlavičky má popretkávanú čiernymi chĺpkami, a na ľavej časti ňufáčiku tmavý fliačik. Na bielom brušku má kožušinu jemnejšiu, a je jej vidno pupček. Má nádherné, veľké čierne oči, a v ružovej papuľke ostré zúbky. Vyzerá ako malý zázrak, ktorý na Zem priletel z inej planéty.
Médiá obyčajne venujú pozornosť len pseudocelebritám a rôznym pofidérnym existenciám, úplne zabúdajúc na osobnosti skutočné; ľudí ktorí sú medzi nami, nenápadní, no oveľa užitočnejší a hodnotnejší.
Pred niekoľkými dňami som navštívil obchodík u nás za rohom. Rád do neho chodievam, lebo majú kvalitný tovar za priaznivé ceny, a pracujú tam milé predavačky. Zbadal som u nich vtedy otrhaného muža ako na mňa čumí. Trochu ma to prekvapilo, no viac som si ho nevšímal, a venoval sa nakupovaniu. Keď som po chvíli s plným košíkom v ruke stál pred pokladňou, postavil sa vedľa. Všimol som si že má v rukách iba dvojdecku borovičky. Povedal som mu: Choďte prvý keď máte len tú jednu vec. Nereagoval, tak som košík vyložil na pult.
Mám priateľa o ktorom som si dlhé roky myslel že je šťastne ženatý. No raz keď som sa s ním stretol v kaviarni a zhovárali sme sa na túto tému, dozvedel som sa že to nie je celkom tak. Bolo mi to ľúto, lebo som ho poznal ako dobrého človeka ktorý pre svoju rodinu veľa obetoval.
Ďaleko preďaleko za mnohými horami je hladová dolina. V tej doline je dedina, a v tej dedine krčma. Sedia v nej dvaja chlapi ustatí po ťažkom dni, popíjajú a debatujú. Najprv o hokeji a futbale, potom sa rozhovor zvrtol na politiku. Bavili sa o pravici a ľavici, konzervatívcoch, liberáloch, sociálnych aj kresťanských demokratoch, všetko v rámci politickej korektnosti, a napokon prišli k záveru, že keby tu bolo „to pravé“, tak Slovensko by prosperovalo aj napriek tomu že by ho naďalej ovládali skorumpovaní chrapúni. Chvíľu mlčali, a potom jeden z nich vytiahol z igelitky noviny, významne nimi potriasol, a povedal:
Život na dedine je v podstate jednotvárny. Od pondelka do piatku práca za pásom pre zahraničného investora, večer klobáska a pivko, Farma, Senzi Senzus, Drišľak. Prosto, Istoty. Alebo posedenia v pohostinstve kde sledujeme šport, či konzultujeme o rôznych témach. V sobotu drevo popíliť, porobiť na dome, a v nedeľu ísť do kostola a potom udať suseda že páli lístie na dvore. Slovom nuda. Pre toto je vítané každé spestrenie. Ako teraz keď sa u nás konali Preteky traktorov.
Ženy a dievčatá; zvodné študentky, príťažlivé mladé mamičky, alebo atraktívne milfky. Opojná vôňa ich pokožky, šiat, vlasov. Priliehavé svetríky a krátke sukničky, zvodné krivky nežných pliec, pŕs, a úzkych driekov. Punčochy natiahnuté na štíhlych nôžkách, okrúhle zadočky ako stvorené na milovanie a materstvo. Toto všetko mužov vzrušuje, ba priam privádza do šialenstva, a láska patrí medzi najkrajšie veci v živote. No nie každý na ňu má šťastie.
Život v meste nás ubíja. Počas týždňa sme vo svojich zamestnaniach, no ihneď ako nadíde vytúžený piatok, pobalíme si veci, do batohov naložíme proviant, oblečieme sa do vojenského oblečenia zo sedemdesiatych rokov; alebo si natiahneme flanelové košele, a slušivé tesiláky vymeníme za hriešne džíny. Nasadíme si kovbojské klobúky, obujeme kanady, a hurá za dobrodružstvom do hôr.
