Juraj Paškuliak
Emigranti
Jana mala z cudzincov spočiatku hrozný strach. Jej prvý privát bol len obyčajný matrac na chodbe v strašidelnom byte s vlhkými stenami a strieľajúcou chladničkou. Kým spala, spolubývajúci ju prekračovali keď chodili dnu a von. Našťastie jej nikto z tých Poliakov a Pakistancov neublížil, ale ona k nim naďalej mala predsudky. O to viac ju prekvapilo keď zistila že Briti ju berú presne ako hocijakého Inda alebo Senegalčana. Ako to? Veď ona je iná. Už si ani nepamätá kedy posledného skutočného Brita stretla. Pracuje medzi cudzincami, žije medzi cudzincami. Kedysi túžila že sa za nejakého Brita vydá. No na chlapov nemá šťastie. Vždy ostala len pachuť toho že bola niekým zneužitá a bolestné spomienky. Ach Lešek, kde si? Honza, mala som ťa rada! Dezider, zlomil si mi srdce a potom zdrhol s inou... Nakoniec sa na ňu predsa usmialo šťastie. Síce len Pakistanec. Predával kebaby a bol od nej o vyše dve desaťročia starší – mal päťdesiatpäť, ona tridsaťtri. Verila že k nej bude dobrý a tak sa rozhodla so svojim princom na lietajúcom koberci založiť v Británii rodinu.
