Juraj Paškuliak
Mal som príšerný sen
Napadnutie Ukrajiny, vražda Borisa Nemcova. Je to stále horšie a je toho stále viac. Čo bude ďalej? Mám hrozný strach. Bojím sa, že ten človek sa nezastaví pred ničím.
Pochádzam z Kláštora pod Znievom. Študoval som na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Živím sa výrobou majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Som autorom štyroch zbierok poviedok, ktoré v priebehu rokov 2010 až 2013 boli vydané v knižnej podobe. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Politika, Nezaradené, Próza, Fotografie, Poézia, Kultúra, Súkromné, Spomienky na matku

Napadnutie Ukrajiny, vražda Borisa Nemcova. Je to stále horšie a je toho stále viac. Čo bude ďalej? Mám hrozný strach. Bojím sa, že ten človek sa nezastaví pred ničím.

Poprední odborníci a analytici dlho upozorňujú, že Rusko nie je slobodná a demokratická krajina. Putin ani napriek snahám západných politikov nie je schopný sebareflexie. Koniec jeho režimu a krach Ruska sú za týchto okolností neodvratné. Otázka znie; kedy sa tak stane?

Žarnovica – mesto nachádzajúce sa v južnom výbežku Žiarskej kotliny. Obklopujú ho Štiavnické vrchy, Pohronský Inovec, a pohorie Vtáčnik. Preteká cezeň rieka Hron. Má asi šesť tisíc obyvateľov. Sídlia v nej organizácie a inštitúcie, ako napríklad Čistiareň odpadových vôd, TV Panoráma, Farský úrad, alebo Urbárske pozemkové spoločenstvo Žarnovica. Pôsobia v nej kultúrno spoločenské organizácie a združenia, napr. Mestský mládežnícky parlament, Klub dôchodcov, alebo Matica slovenská MO. Sú tu taktiež viaceré zaujímavé pamätihodnosti.

Nedávno som sa na jednej chate v horách stretol s partiou poľovníkov. Sedeli sme za stolom, jedli znamenitú divinu, pili víno (ja iba čaj) a rozprávali si rôzne historky. V tomto blogu vám sprostredkujem jeden z najzaujímavejších príbehov, ktorý som mal možnosť si vypočuť.

Vyzerá to tak, že Litva je po Ukrajine ďalším štátom, na ktorý si Putin brúsi zuby. Hrozí, že jej vojenské napadnutie sa stane skutočnosťou. Preto litovské ministerstvo obrany zverejnilo 98 stranovú príručku, ktorá má Litovčanov pripraviť na hroziaci konflikt.

Poznám istého úspešného a majetného muža, ktorého manželka má neobyčajne rada exotické zvieratá, obzvlášť opice. Aby ju potešil, tak jej dve kúpil. Samca a samicu. Zhotovil pre ne priestrannú klietku v ktorej mohli pobehovať alebo loziť. Opičí pár sa mal veľmi rád a zakrátko sa z ich lásky narodil malý opičiak.

Zima pred dvomi rokmi bola neobyčajne bohatá na sneh. Spomínam si, ako som vtedy počas Vianoc sedel v krčme s priateľmi Paľom, Mišom a Kikou.

Drahí čitatelia, pred niekoľkými dňami som dostal list, ktorý mi urobil veľkú radosť. Bol od ženy, ktorá sa predstavila ako moja fanúšička a zároveň sa priznala, že sama píše. Poprosila ma, aby som tento list, v ktorom rozpráva o svojom živote, uverejnil (ale zároveň zachoval jej anonymitu) a pomohol jej tak nabrať sebavedomie. Prosím, povzbuďte ju, ak sa vám to čo napísala, páči. Čítajte:

Na strednej škole som popri bežných predmetoch, ako boli matematika, telesná výchova, alebo slovenský jazyk, mal aj rôzne špeciálne. Napríklad písmo, dejiny výtvarnej kultúry, deskriptívnu geometriu, technické kreslenie,...

Je to kolega z práce. Jeden z mnohých, čo počas týždňa robia v hlavnom meste a na víkendy cestujú domov na vidiek. Bratislavu považuje za odpornú dieru, v ktorej je iba kvôli peniazom.

V minulosti som napísal niekoľko článkov o emigrantoch. Čitatelia mi vyčítali neobjektivitu. Vraj som sa zameral iba na neúspešných a nešťastných ľudí. Aby som to napravil, ponúkam tentokrát rozprávanie úspešného človeka. Snáď bude dostatočnou satisfakciou pre mojich kritikov a dá pocit zadosťučinenia všetkým tým, ktorým sa vo svete darí.

Tyran Phalaris z Acragasu na Sicílii hútal, aký najstrašnejší trest smrti by pre svojich nepriateľov vymyslel. No na nič nevedel prísť. Jedného dňa, povedal mu Perillos z Atén: Kráľ, zhotovím bronzového býka. Bude dutý, na jeho boku budú dvierka. Pod ním založený oheň ho rozpáli a odsúdený zahynie v jeho rozžeravených útrobách.

Správa o tom, že v Novej Bani sa bude konať metalový festival, vyvolala v katolíckej komunite na Slovensku, hlboké znepokojenie. Pobúrilo nás, že sa tu odohrá podujatie dávajúce priestor hudbe, pri ktorej existuje podozrenie, že v jej textoch sa vyskytuje nabádanie na násilie, či útoky na kresťanstvo. Bohužiaľ, kroky ktoré sme podnikli, aby sme uskutočneniu tohto festivalu zabránili, nemali žiadaný efekt. Apelovali sme na ľudí ktorí mali moc ho zrušiť, že na ňom hrozí vysoké riziko páchania trestných činov podnecovania k násiliu; hanobenia národa, rasy, alebo vierovyznania; ale bezvýsledne. Rozhodli sme sa teda, poslať tam niekoho kto bude všetko pozorovať a v prípade, že bude svedkom niečoho nezákonného, označí a udá páchateľa.

Nasledujúce riadky budú o tom, čoho sú niektorí muži schopní, keď ich nejaká žena odmietne.

Pár slov na úvod: Niekedy sa z médií dozviem o tom, že niekto spáchal nejaký zločin. Myslím určitý špecifický druh zločinu. Napríklad keď muž zabije manželku, svoje deti a seba, lebo nedokáže zniesť ich stratu. Keď o niečom takom čítam, tak môžem povedať len jedno – že je mi ich ľúto. Všetkých. Obetí, aj páchateľa. Lebo ak ten ostane žiť, verím že je len veľmi málo zločincov, ktorí pri spätnom pohľade na to čo vykonali, necítia ľútosť. A vlastne je jedno, či zostane alebo nezostane žiť, lebo si myslím že existuje aj iný svet, kam človek putuje po smrti a zodpovedá sa za to, čo robil za života.

Vážení čitatelia. Viac krát som sa stretol s názorom, že v médiách sa venuje málo pozornosti téme slovenského vidieka. Je leto, čas dovoleniek a ja sa môžem pochváliť, že som strávil niekoľko príjemných dní plných relaxu, v istej slovenskej obci, o ktorej teraz napíšem. Nebudem túto obec menovať, aby to nebolo vnímané ako reklama na podporu agroturistiky v nej. Nenechajte sa pomýliť tým, že článok je písaný v prvej osobe, ako keby niekým z jej obyvateľov. Urobil som tak v snahe spraviť text atraktívnejším, dať mu nádych autentickosti a vyvolať u čitateľa dojem, že číta humorne ladené rozprávanie nie mňa, turistu; ale domorodca. Prosím, čítajte:

Príbeh prvý: V našom vchode býva dievčina pracujúca v neďalekej fabrike. Doma chová morča. Má ho veľmi rada, lebo je to jediný tvor, ktorý ju má rád. Zvykne ho zabaľovať do uteráku, lebo to zbožňuje. Jedného dňa prišla z práce domov. Aby v byte spríjemnila atmosféru, chcela zapáliť sviečku. Ale pokazil sa jej zapaľovač. Siahla na policu a vzala jablko, chystajúc sa jednu jeho polovicu zjesť a druhú dať zvieraťu. Rozkrojila ho. Bolo červivé. Vybalila morča z uteráku. Bolo mŕtve.

Vychovávali ju prísne a konzervatívne. Na priemyslovke študovala odbor ktorý ju mal najlepšie pripraviť na vysokú školu technického zamerania. No na STU ju nevzali, lebo na to jednoducho nemala. Ale keďže bola vysoká štíhla a fotogenická, našla si v Bratislave oveľa lepšiu prácu.

Rozpoviem vám takýto príbeh: Poznám istého dôstojného pána v strednom veku, ktorý pracuje ako úradník. Nedávno som sa s ním po dlhom čase stretol. Srdečne sme sa zvítali a pred horúčavami, ktoré vtedy vládli, sme unikli do pivničných priestorov blízkej vinárne.

Je to charizmatický šesťdesiatnik. Má nepoddajné vlasy, do bronzova opálenú tvár a veľké uhrančivé oči. Oblieka sa elegantne. Nosí pestrofarebné košele, nohavice s pukmi a biele tenisky. Volá sa pán Bunka. Vídavať ho u nás v priemyselnej kolónii pred blokom číslo 3020, sedávať na lavičke v tôni moruší.