Pri obúvaní vibramiek sa v duchu pochválim, že som si ich po poslednej túre ešte stále nestihla umyť. Aspoň mi nebude ľúto, keď na nich pribudne čerstvá vrstva blata. Konkrétne blata z Martinských holí.
Výlet začíname na mieste s prozaickým názvom – Horáreň Čistiny. Po horárni ani stopy, namiesto nej akási monštrózna stavba obohnaná takým vysokým plotom, akoby tam robili tajné genetické pokusy na ľuďoch. A namiesto čistinky zvážnica poznačená ťažbou dreva, rozbrázdená a taká zablatená, že máte pocit, že keď nachvíľku zastanete, všetko to blato vás vtiahne kamsi do hĺbky.
Našťastie hneď vchádzame do lesa a na Horáreň Čistiny viac nemyslíme. Pred nami farby ako z katalógu maliarskej firmy – každý strom je vzorkou iného odtieňa.
Som trošku nerozhodná – ktorá z farieb sa mi najviac páči? No čochvíľa ma čaká ťažšia úloha.
Farby postupne miznú. Ocitáme sa v oddelení s širokou paletou odtieňov bielej. Biela hmlistá, biela snehová, biela námrazová. To všetko čoskoro uvidíme, stačí len preskočiť potok a vyjsť o pár poschodí vyššie.
Chodníček sa ako biela stužka vinie hrebeňom.
Je lemovaný zmrznutými stromami. Vidno, že zima prišla nečakane. Pod ľadovou škrupinkou máme zakonzervovanú neskorú jeseň. Keď pokrčíme kolená, zisťujeme, že na čučoriedí stále trónia sladké plody. Zmrznuté, akoby boli práve vytiahnuté z mraziaka.
Výhľady nás nerozptyľujú. Ani nadbytočné farby. Sme tu len my, cestička a všetka tá biela.
Cestou naspäť to ale vrch Skalka nevydrží. Nevydrží nepochváliť sa krásnym výhľadom, pre ktorý sa naň toľko ľudí rado vracia.
Opona z oblakov sa zodvihne a pred nami sa začne objavovať Žilina, Rajecká dolina a vrchy okolo. Aha, tam dole kdesi pri Rajci sa práve tešia, že začalo svietiť slnko!
Ale dlho sa tešiť nebudú... Hoci oblačnosť sa trhá, dni sú už príliš krátke. Slnko sa ukázalo len aby mohlo hneď zapadnúť.
Ponáhľame sa dole. Opúšťame zónu beloty, opäť prechádzame cez oranžovo-žltavo-červené línie lesa...
Po príchode k autu sa farby začnú z minúty na minútu strácať, zostáva len posledná - čierna. Noc je tu.
