Len ako rozumne naložiť s tým množstvom voľného času, ktorý môžeme stráviť celkom sami? Vyhrali sme voľné bezstarostné hodiny a mali by sme ich využiť čo najintenzívnejšie. Ktovie, kedy sa takáto príležitosť zopakuje.
Pripadá nám, že za dva dni sa dá stihnúť neuveriteľne veľa. Žeby sme bookli nejaké last-minute letenky? Londýn? Paríž? Alebo rýchlovka na Malorke?
Očami skenujem mapu a pátram po možných cieľoch nášho výletu, ktorý sa má začať už na druhý deň. Zaujme ma poľské mesto Vroclav. Tam som ešte nebola.
Muž môj nápad odsúhlasí asi po troch doplňujúcich otázkach. Nájdeme a zarezervujeme byt kúsok od centra, podľa fotiek veľmi útulný. Ani nie o dvadsaťštyri hodín neskôr sa obrázky menia na realitu.
To, že sme v realite a nie v romantickom filme, potvrdzujú prvé hodiny po našom príjazde.
Ešte skôr než si stihneme otvoriť fľašu vína, ma začína trápiť žalúdok. Najprv si myslím, že mi len nesadlo niektoré z nezdravých príležitostných jedál, ktoré som pojedla počas cesty. No keď začnem zvracať, tuším, že ide o jeden z benefitov spojených s prácou v zdravotníctve. Veru, pacienti nám okrem čokolád občas darujú aj nejaký milý vírus.
Ráno sa prebúdzam s nevoľnosťou a minimom energie. Cez okno hľadím do ulíc neznámeho mesta. Keby som bola v v meste rodnom, určite by mi v takomto stave ani nenapadlo opúšťať posteľ. No v meste cudzom je to iné. Nie je priam povinnosťou objavovať, ochutnávať, spoznávať?
Prekonám sa. Len samotné prezliekanie ma vyčerpáva. Napriek tomu vyrazíme.
Cestou do starého mesta stretávame prvých vroclavských trpaslíkov. Do mesta sa začali sťahovať až v poslednom tisícročí, no ich počet narastá neuveriteľnou rýchlosťou, údajne ich je už viac než 600. Postávajú pred budovami, posedávajú na lavičkách, vykúkajú z okien. Jeden cvičí jogu, druhý pije pivo pred hostincom, ďalší sa s laptopom ponáhľa do firmy.
Trpaslík ochutnávajúci čokoládu nás láka do kaviarne.
Inokedy by som žobronila, že potrebujem svoju dávku kofeínu. Dnes sa mi pri predstave akéhokoľvek jedla či nápoja dvíha žalúdok.
Manžel si takýto výlet pochvaľuje.
„Konečne dovolenka podľa mojich predstáv. Ani jesť nechceš, ani kávu nepotrebuješ a ráno si sa mi nevytratila z postele kvôli behaniu,“ hovorí žartom.
No pravda je taká, že dovolenka zatiaľ podľa našich predstáv neprebieha ani zďaleka.
Po prehliadke obrovského Staromestského námestia, ktoré patrí k najväčším Európe, potrebujem oddych.
Vraciame sa na ubytovanie a tri hodiny spíme.
Potom opäť prekonávam samú seba a odhodlám sa ešte na jednu prechádzku. Tumský ostrov obkolesený riekou Odrou je krásny, ale jeho spoznávanie vydreté.
Som sklamaná. Hoci sme za prvý deň vo Vroclave takmer nič nevideli, som vyšťavená.
Večer si k dverám nachytám bežecké topánky. Manžel dvíha obočie. Popravde, ani ja neverím, že ich počas tohto výletu vôbec využijem. No je to pre mňa akýsi symbol, že nádej zomiera posledná.
Oplatilo sa.
Budím sa do celkom iného rána. Prebúdzajú ma slnečné lúče a hlad. Hlad!
Po doplnení zopár kalórií som to opäť ja. Budím manžela. Chcem ísť behať. Ako vždy. Lákam ho, nech ma sprevádza na bicykli. Opäť dvíha obočie. Vraj či budem vládať.
„Ja viem behať tak, že sa nenamáham o moc viac než pri chôdzi,“ vysvetľujem.
Beh v neznámom meste milujem. V športovom oblečení zapadnem medzi domácich. Kľučkujeme uličkami a spoznávame miesta nezvyčajné aj celkom obyčajné. Turistické, aj tie, kam chodia len miestni.
Po desiatke odbehnutých kilometrov sa cítim prekvapivo dobre. Pridávam sa k manželovi a požičiavam si bicykel. Máme ambíciu dohnať všetko, čo sme deň predtým nestihli.
Preštrikujeme sa z jedného konca mesta na druhý. Vroclav je plný vodných kanálov. Rieka vytvára 12 ostrovov, ktoré sú poprepájané 112 mostami. Také poľské Benátky.
Z rušných ulíc sa prebicyklujeme do pokojnejšej časti mesta, k Szczytnickému parku, ktorý je najväčšou zelenou plochou Vroclavu.
Obídeme známu Halu stulecia, ktorá bola pred vyše sto rokmi postavená na oslavu víťazstva nad Napoleonom v bitke pri Lipsku.
Zbadáme Pavilón štyroch kopúl, v ktorom sídli múzeum umenia. Tu neďaleko sa nachádza aj japonská záhrada a vroclavská ZOO, tie však dnes obchádzame. Zamierime do centra športu- k Olympijskému štadiónu, na ktorom síce nikdy žiadna olympiáda nebola, no v roku 2017 sa tu konali Svetové hry.
Mesto opúšťame s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka.
Náš výlet do poľského Vroclavu bol omnoho horší než sme dúfali, keď sme si vo štvrtok večer balili kufre. A omnoho lepší, ako sme si trúfali dúfať, keď ma v sobotu ráno trápil zákerný črevný vírus. Plný nečakaných zvratov, tak ako to už v živote býva.
