Uprostred krásneho babieho leta za mnou prišiel s nápadom vyliezť na kopec Čipčie neďaleko Žiliny. Tento nepríliš vysoký a širokej verejnosti nie príliš známy kopčúrik v Malej Fatre máme radi, pretože je od nás na skok a sú z neho krásne výhľady na celú Rajeckú dolinu. Stačí prísť do obce Turie, odtiaľ asi hodinu po modrej značke a ste hore.
Dnes to však nemal byť len taký obyčajný výstup. Nemal totiž byť nasledovaný zostupom, ako to už poväčšine pri turistike býva. Ak všetko pôjde podľa plánu, dole poletíme ako vtáci.
To je tak, keď máte za priateľa paraglidistu. Keď vietor fúka správnou rýchlosťou a smerom, musíte sa zmieriť s tým, že ho pár hodín neuvidíte. Keď sa letí dobre, môže sa stať, že odletí priďaleko a nestihne dohodnuté stretnutie. A ak ho stihne, oči mu aj tak neustále utekajú k oblohe.
Odkedy môj paraglidista vlastní tandemový padák, raz za čas ma berie so sebou. Takto môže so mnou zdielať svoje nadšenie a zasvätiť ma do športu, ktorý ho tak veľmi napĺňa.
Paraglidisti nemôžu byť žiadne bábovky. Celú svoju výstroj, ktorá môže vážiť aj 20 kíl, si musia na chrbte vyniesť na miesto, odkiaľ chcú odštartovať. A pri hodinovom výstupe, ako nás čaká dnes, to už nie je žiadna sranda.
Mne sa ide vynikajúco. Na chrbte mám len maličký batôžtek s vodou a olovrantom. Paľko a jeho dvaja kamaráti paraglidisti však majú pred sebou poriadny tréning. Aby sa nepovedalo, aspoň na chvíľku vyskúšam jeden z obrovských ruksakov niesť aj ja. Uf!
Príroda hrá všetkými farbami. Myslím, že dnešný let bude zážitkom na celý život.
Nad hlavami vidíme chalanov, ktorí na Čipčie vyšli ešte pred nami a teraz už veselo brázdia oblohu.
Za pár minút už padák rozbaľujeme aj my.
Pri štarte je dôležité, aby vietor fúkal oproti nám. Paľko zdvihne padák nad hlavu, rozbehneme sa, bežíme, bežíme...
A letíme.
Ten pocit by som dopriala každému na svete. Keď vám vietor sviští okolo tváre, v žilách adrenalín a pod vami krajina ako na dlani. Jeseňou sfarbené stromy z výšky vyzerajú ako impresionistická maľba. Okolo vás krúžia vtáky. Z výšky mávame deťom, ktoré sa práve prechádzajú dole na lúke. Stačí pár minút a sme naplnení endorfínmi.
Po úspešnom pristátí sa teším ako malé dieťa. Slnko padá dole k obzoru a my čakáme, kým pristanú zvyšní dvaja letci. Ich tváre prezrádzajú, že sú nadšení rovnako ako my.
Veru, bol to krásny deň!
