Slnečný deň je v takýto čas ako brieždenie po dlhej noci. Zmysly dostávajú poriadne zabrať. Sietnica si už odvykla od takej nálože fotónov. Zabudla, že farby majú aj sýte odtiene, že sú aj príjemnejšie tóny ako sivá.
Keď stúpame hore Zbojníckym chodníkom vo Vrátnej doline, chvíľu nám trvá, kým si zvykneme. Nebo je takmer až toxicky modré a ani jeden strom nemá ten istý odtieň ako jeho sused. Sivota, ktorá nás celú jeseň obklopuje, je uväznená v šedých skalách, ktoré sa ako ihly týčia z pestrofarebného lesa.
Výhľady - prepych, ktorý si v hmle a daždi nemôžeme dovoliť. Dnes je však deň, ktorý sa chce ospravedlniť za tie predošlé. Stačí vystúpiť o čosi vyššie a Rozsutce a hrebeň Malej Fatry sa pred nami už nedokážu skryť.
Keď sa otočíme na druhú stranu, žilinská kotlina sa pred pred nami rozlieva ako na veľkej plastickej mape.
Prejdeme cez úzku štrbinu medzi dvoma skalami...
...a ocitneme sa v prírodnom relaxačnom centre na vrchu Sokolie. Naša pleť je z predchádzajúcich upršaných dní pekne hydratovaná, teraz si voľká pod dotykom teplučkých lúčov slnka. A k tomu krásne výhľady celkom zadarmo!
Jeseň je paradoxná. Celé dni monotónna a melancholická a zrazu nás prekvapí takými farbami, aké by sme v jej repertoári nikdy nečakali.
Cez les schádzame dole do sedla Príslop. Deň je neúprosný, príliš krátky na to, aby sme pokračovali ďalej. Hranica medzi tieňom a slnkom sa posúva stále vyššie k hrebeňu.
Keď končí takýto pekný deň mávam zmiešané pocity.
Na jednej strane cítim prílev energie, optimizmu a bezdôvodných úsmevov.
Na druhej strane smútok, že už zajtra sa možno opäť zobudím do hmly a upadnem do dlhého jesenného snenia.
