Jeseň je moje obľúbené ročné obdobie. Jej fotogenickosť je neskutočná. Všetko to začne hneď za rána. Tráva je už o obdobie popredu, leskne sa v dotykoch mrazu. Doliny sú zatiaľ v úzadí. Zahalené v hmle čakajú, kým príde ich chvíľa. Hlavnú rolu hrá samozrejme slnko. Mäkké, príjemné, nepáli, nezaslepuje, z nízkych uhlov sa neisto prechádza po lúkach a poliach. Nie je také suverénne ako v lete, ani zďaleka. Kým rozohreje krajinu a rozpustí inovať, chvíľku to potrvá.
Slnko dodáva veľkoleposť všetkému na čo dopadne. Každý predmet či tvor si aspoň v podobe svojho tieňu zažije, aké je to byť veľký.
Pre stromy je slabnúca energia prichádzajúca zhora signálom, že sa blíži zima. Do listov sa dostáva stále menej živín a produkuje sa menej zeleného chlorofylu. Šancu dostávajú iné farbivá - karotenoidy a antokyaníny a s nimi celá plejáda neskutočných odtieňov, z ktorých neviem spustiť zrak.
Jeseň je výnimočná aj viditeľnosťou. Cestou na Žobrák máme Roháče ako na dlani.
Na druhej strane spoznávame našu starú známu Malú Fatru z celkom nového pohľadu. Sme zvyknutí prechádzať do nej od Terchovej, no takto z rozhrania Liptova a Oravy sme sa k nej ešte neblížili.
Po Žobrákovi nás čaká Stoh. Vyzerá taký veľký, až sa mi tam šľapať nechce.
Ako fotografka mám výhodu, že keď som už príliš zadýchaná, môžem zastať, vyťahovať foťák a vydýchavať sa pri zoomovaní bez toho, aby niekto zazeral.
Áno, aj pri tomto výstupe som to využila, veľmi rada :)
Som spotená, no asi skôr kvôli vynaloženej námahe než okolitej teplote. Vzduch je už veľmi chladný. Cítiť, že toto už nie je žiadne leto. A keď sa k tomu pridá studený vietor, človeku je aj v troch vrstvách oblečenia kosa.
V takýchto sitáciach je najlepšie ľahnuť si na zem a len odtiaľ zo zákrytu sledovať, čo vám príroda prichystala.
Cestou zo Stohu sa nám už ukazuje ďalší starý známy - Rozsutec. Krásny to vrch, na jeseň ešte obalený všetkou to pestrofarebnosťou, pôsobí možno až gýčovo. Cestou na Osnicu mi nedá, stále sa naň neobzerať.
Osnica je lúčnatá, kontrastná k modrej oblohe, zvíjajúca sa vo vetre.
Tento vrch ponúka umožňuje v jednom pohľade zamerať súčasne Veľký Rozutec aj Stoh. Škoda, že môj objektív to nedokázal.
Cestou dole nás zastavila mladá rodinka a pýtala sa našich, či Andrej a ja sme ich deti. Keď mama prikývla, tí druhí boli úprimne nadšení, že stále spolu chodíme do hôr, aj keď sme už takí "odrastení". A ja som si uvedomila, že je to naozaj veľmi pekné a že chcem, aby to tak ešte dlho zostalo.
Spoza stromov presvitá ešte posledný pohľad na Osnicu a Rozsutec. Chcem ho odfotiť, predieram sa pomedzi konáre, vyskakujem do výšky aj na pne, ale miesto, kde by boli oba celé, také už nenájdem.
Slnko už pomaly opäť začína čarovať. Dlhé tiene a pastelové farby sú tu znova. Myslím, že práve takto kedysi slovenskí maliari čerpali inšpiráciu!
Ovce sa pomaly presúvajú do košiara a čudujú sa, kto sú tí dvojnožci, čo okolo nich prechádzajú.
Väčšina kvetín má už dávno za sebou svoju jarnú slávu, keď ich farby boli najkrajšie a najvýraznejšie široko ďaleko. Stromy ich už dávno zahanbili.
Sú však aj výnimky. V tráve učupené, odolávajúce mrazom.
Ktovie ako dlho ešte potrvá, kým aj oni zošednú, kým sa stromy obnažia a to, čo je dnes také farebné, zmizne pod snehom...
