Je presne prvého mája a v relácii v rádiu rozoberajú, že pre slečny z juhozápadu Slovenska bude dnes dosť veľký problém nájsť rozkvitnutú čerešňu, keďže pri tohtoročnom horúcom počasí už väčšina stihla odkvitnúť. Našťastie, my v Kojšove nemáme s hľadaním vhodného miesta na prvomájový bozk problém, dokonca nájdeme strom s pekným výhľadom na obec pod nami.
Nezvyčajné teplo je ale aj tu. Najmä, keď stúpame hore kopcom a keď nás pred slnečnými lúčmi nechránia koruny stromov.
Neustále hľadíme na Folkmarskú skalu týčiacu sa nad nami, akoby sme sa ju silou myšlienok snažili aspoň o pár výškových metrov znížiť.
Turistika v takéto horúce slnečné dni nie je nič pre mňa. Neviem, či je to mojou tenkou lebkou alebo precitlivelým mozgom, ale stačí mi veľmi málo, aby som dostala úpal. Kým bežní ľudia si večer pochvaľujú parádny deň strávený na slnku, ja ležím v posteli s nevoľnosťou a bolesťou hlavy. Preto som vďačná, že väčšina trasy vedie cez les.
Pobyt v takomto „východniarskom“ lese si užívame, lebo sa na náš domáci žilinský takmer vôbec nepodobá. Kým u nás prevažujú ihličnany, tu nám nad hlavami šuští lístie bukov a briez. Jediné, čo nás trocha znepokojuje, či na seba z konárov listnáčov nestrasieme nejakého kliešťa. Jar síce ešte len prednedávnom začala, no v Žiline sme už niekoľkých stretli a veru, odkedy pracujem ako lekárka, tieto potvorky mám čoraz menej v láske.
Po výstupe na Folkmarskú skalu si potvrdzujeme, že cieľ túry sme vybrali veľmi dobre. Z vrchu je naozaj krásny výhľad. Na jednej strane hrebeň Volovských vrchov a Kojšov, na druhej Branisko, obec Margecany a v diaľke dokonca Vysoké Tatry. Keď nakúkame z okraja skaly musíme byť opatrní, lebo vietor je dnes veľmi silný a pri jeho nárazoch máme problém udržať sa na nohách.
Cestou dole do sedla Zemičky už výhľady poznáme, môžeme sa preto venovať obdivovaniu kvetov a stromov. Čudujeme sa nad vytrvalosťou jednej brezy, ktorá sa pravdepodobne kedysi rozštiepila a teraz rastie horizontálne do dvoch smerov.
Zo sedla Zemičky sa do Kojšova nevraciame tou istou trasou. Neďaleko sa nachadázajú netradičné skalné útvary, ktoré rozhodne nechceme vynechať. Vyberieme sa po zelenej značke, ktorá nás hneď v úvode prekvapí veľmi strmým stúpaním. Musíme sa vyštverať na náprotivný kopec, po ktorého hrebeni následne zídeme dole k skalám.
Cestou míňame rozprávkovú lúku s čerstvou žiarivo zelenou trávou, uprostred ktorej rastie čarokrásny brezový háj. Predstavujem si lesné víly, ako večer, za svetla svätojánskych mušiek, opúšťajú bezpečie štíhlych kmeňov bieločiernych briez a vydávajú sa tancovať na mäkučkú voňavú čistinku.
Z ticha prerušovaného len štebotom vtákov a šumom lístia nás vyruší hrozivo znejúci štekot psa. „To znie minimálne ako pes baskervillský,“ hovorím Paľkovi a bojím sa, čo za beštia to na nás čaká.
Záhada sa čoskoro objasní. Blížime sa k Turniskám, čo sú skalné veže vo svahu Murovanej skaly, ktoré sú obľúbeným ihriskom pre horolezcov. Je ich tu niekoľko skupín. A medzi nimi pobehuje vlčiak. Jeho brechot sa od skál odráža do všetkých strán a monštrózne ho zosiluje.
Najatraktívnejším výtvorom prírody v tejto lokalite je Turniský tunel, akási skalná brána s výškou asi 10 metrov. Ideálne miesto na trénovanie lozenia cez previsy.
Od Turnísk nás čaká už len zostup do doliny.
Ako schádzame, stretávame čoraz viac ľudí. V dolnej časti doliny je asfaltka, po ktorej sa vozia cyklisti a mamičky s kočármi sa snažia uspať svoje deťúrence.
Oni aj my, sme tu však len hosťmi. Komu táto dolina patrí, je celkom očividné. Teda aspoň podľa poštovej schránky postavenej pri okraji krovia.
Tak pššššt, stíšme sa, aby sme ich priveľmi nerušili...
