Ako veľmi sa dá zo dňa na deň vyrásť

Písmo: A- | A+

Bola si istá, že od narodenia dosť vyrástla. Poukazovali na to viaceré presvedčivé dôkazy.

Do niektorých škár, do ktorých sa ešte pred časom bez problémov vopchala, dokázala teraz strčiť akurát tak špičku nosa. Nepozdávalo sa jej to, pretože sa javilo, že postupne stráca jeden úkryt za druhým. Ak to takto pôjde ďalej, čo ak nakoniec bude taká veľká, že sa cez dvere nevmestí do bytu a bude musieť spať vonku?

Na druhej strane, to, že rástla, malo aj veľa výhod. Keď sa poriadne natiahla, dočiahla na predmety, ktoré pred ňou rodičia ukrývali. A to boli väčšinou poklady. Nožnice, peňaženky, kľúče, mobily a koláče. A hoci niektoré zákutia sa postupne strácali, začínala objavovať miesta celkom nové, také, o ktorých existencii donedávna kvôli nedostatočnej výške vôbec nevedela. Dokázala si ľahnúť na gauč, presne ako to robieva tato, niekoľkokrát dokonca zvládla aj výstup na parapetnú dosku. Ten výhľad by pozorovala celý deň. Len keby aj rodičia zdieľali jej horolezecké nadšenie.

Bola presvedčená, že okrem toho, že vyrástlo jej telo, podrástol aj jej rozum. Teda ak rozum dokáže rásť. Zistila totiž, že si s čoraz viac vecami dokáže poradiť celkom sama. Na to, aby sa naraňajkovala, obliekla si ponožky, alebo si nasadila čapicu, už pomoc rodičov nepotrebovala. Zrejme preto, že za tie skoro dva roky naozaj dobre odpozorovala, ako to vo svete chodí a funguje. Jej sebaistota narastala a takisto aj pocit, že medzi ňou a dospelými vlastne až taký veľký rozdiel nie je.

To, aká je už veľká, však niektorí ľudia akoby nevideli. Hlavne mama. Tá sa k nej stále správala, akoby bola malé bábätko. Robila za ňu veci, ktoré už dávno vedela robiť sama.  Nedovolila jej o ničom podstatnom rozhodnúť. Sem-tam sa ju snažila navliecť do oblečenia, ktoré jej už na prvý pohľad bolo malé. A minule na spoločnej prechádzke ju na drzovku s akousi kamarátkou ohovárala, akoby si mysleli, že nerozumie o čom točia.

Niekoľkokrát sa snažila ukázať mame, ako veľmi už vyrástla. Robila všetko presne tak, ako to robia dospelí, no mama sa k nej stále správala rovnako.

Až nedávno sa situácia zmenila. Začalo to tým, že sa v byte objavilo niekoľko malých bodyčiek. Skoro ako pre bábiku. No a potom sa objavilo nové bábätko, ktoré do tých bodyčiek sadlo ako uliate.

Zo dňa na deň sa „To nemôžeš lebo si ešte malá.“ zmenilo na „To už by si mala vedieť, veď si už veľká.“  Z malého bábätka sa stala veľká sestra.

Rodičia od nej chceli, aby sa sama naobedovala, aby pomáhala s prebaľovaním, aby si sama vyzula topánky, aby počas prechádzok využívala výlučne svoje vlastné nohy.

Chvíľu jej to imponovalo. Žeby už mama konečne pochopila, aké veľké dievčatko z nej vyrástlo?

No bolo toho viac. Nemá vraj vykrikovať ani vymýšľať hlúposti, má byť ticho aby nezobudila spiacu sestru, nemá sa jej príliš dotýkať, ani po nej hádzať hračky. Mala pocit, že každým dňom pribúdajú nové povinnosti a obmedzenia.

Hoci mala svoju novú sestričku rada, občas jej všetku tú pozornosť závidela. Prečo jej so všetkým pomáhajú a ona musí všetko robiť sama? A hoci cítila, že veci sa dejú presne tak, ako by sa diať mali, občas jej prišlo akosi smutno. Vtedy rodičov požiadala, aby ju nakŕmili, pohojdali v náručí, alebo povozili v kočíku. Presne tak, ako keď bola ešte malá.

A rodičia jej tieto občasné priania radi splnili. Dobre totiž vedeli, že hoci ich staršia dcéra má už takmer dva roky, ešte stále má bližšie k malému bábätku ako k veľkej dospeláčke.

Skryť Zatvoriť reklamu