Prevádzka je dvadsaťštyri hodín denne a pracuje sa cez víkendy aj sviatky.
V niektorých ohľadoch mi dokonca práca detskej lekárky príde jednoduchšia ako povolanie matky. Matka si nemôže zobrať dovolenku, nočné služby nie sú trikrát do mesiaca ale každý deň a po dobre odvedenej nočnej práci nenasleduje deň zaslúženého voľna.
Jednoznačne by sa však materské povinnosti mohli započítavať do povinnej predatestačnej praxe. Človek sa totiž pri vlastnom dieťati čo-to naučí. Jednak zistí, ako také zdravé spokojné dieťa vlastne vyzerá. A takisto sa naučí všetky nelekárske činnosti a povinnosti týkajúce sa detí. Ako ho premiestniť z miesta na miesto, prebaliť, nakŕmiť a obliecť.
Keď sa detskej lekárke narodí potomok, okolie očakáva, že bude presne vedieť, čo a ako robiť. Bez problémov nakojí, počas prebaľovania jedným okom skontroluje zdravotný stav, odcvičí Vojtovu metódu a potom bez zaváhania z rukáva vybalí hry dokonale podporujúce psychomotorický vývoj. Pravda je však taká, že po narodení dieťaťa je matka pediatrička rovnako nemotorná ako matka obyčajná a že žiadne vzdelanie ani manuály ju na túto životnú zmenu dostatočne nepripravia.
Keď dieťa ochorie, všetci predpokladajú, že konečne nastala chvíľa, keď matka pediatrička, hoci v bežných situáciach neschopná, oslnivým, razantným a presne cieleným manévrom bezbolestne vylieči nešťastného plačka. Ani to však pre ňu nie je také jednoduché. Dieťa totiž väčšinou ochorie na nejakú banálnu chorobu, soplíky, nekomplikované zvracanie alebo občasný kašlík. A počuli ste už niekedy, že by do nemocnice chodili ležať deti s takýmito diagnózami?
Preto sa svoju lekársku identitu občas snažím radšej utajiť. Hlavne pred prešpekulovanými a prehnane starostlivými matkami z okolia. Posledné po čom túžim, je dávať rady na otázky typu: Je lepšia do príkrmu tekvica hokaido alebo maslová? Do akého veku si dieťa dáva všetko do úst? Od koľkých minút pred telkou to má na moje bábo negatívne dôsledky? A môžem ho celé ponatierať olivovým olejom?
Na druhej strane, odkedy som matkou, môj pohľad na „prehnane prestrašené a starostlivé“ matky sa úplne zmenil. Už viem, že aj, z pohľadu nemocničného lekára úplné banality, môžu byť pre matku malou tragédiou. Keď mala Emka prvýkrát horúčku, v noci som jej minimálne stokrát priložila ruku na čelo. Keď sa tri dni nemohla vykakať a videla som tú jej malú utrápenú tváričku, aj taká hlúposť ako zápcha mi tlačila slzy do očí. A keď som ju počas nádchy nedokázala nakojiť, uprostred noci som si odsávala mlieko a dávala jej ho po lyžičkách. Veru, už nikdy nenazvem ani tú najmenšiu chorôbku banalitou.
Takisto som zistila, že na vlastné dieťa sa objektívne pozrieť neviem. Nevidím totiž pacienta ale svojho malého anjelika. A preto som veľmi vďačná, že môžem ako celkom obyčajná matka kedykoľvek zájsť po radu k obvodnému pediatrovi.
