Sú tak blízko, že keď ich vidíte na mape, ani by vám nenapadlo, koľko starostí dokáže spôsobiť dochádzanie medzi nimi.
Problém tkvie v ceste vedúcej cez Strečniansku úžinu. Kľukatí sa popri Váhu, okolo dvoch hradov, hlboko zapustená v doline obkolesenej strmými svahmi Malej Fatry. Skutočne malebné miesto. Len keby ste každý jeden deň nemuseli na tú krásu namiesto štvrť hodiny hľadieť pokojne aj hodinu a pol. Cesta očividne nezvláda obslúžiť všetkých, čo ňou potrebujú prechádzať a kolóny tu vznikajú často bez akejkoľvek zjavnej príčiny.
To, že sa nevyhnem dochádzaniu do Martina som vedela od chvíle, čo som sa rozhodla venovať pediatrii. V Martine totiž sídli lekárska fakulta a univerzitná nemocnica a vrámci predatestačnej prípravy tam musí každý lekár absolvovať niekoľkomesačnú stáž.
No aj tak som akosi dúfala, že kolónam sa mi podarí vyhnúť.
Keď som po dvoch rokoch v práci odchádzala na materskú dovolenku, tešila som sa, že kým ja budem doma prebaľovať a dojčiť, našim cestárom sa určite podarí dostavať tunel Višňové obchádzajúci Strečno. Keď sa po návrate do práce vyberiem na stáž do Martina, bude sa mi dochádzať jedna radosť. Napokon, veď tunel mal byť hotový už v roku 2008, tak očakávať dokončenie stavby o pätnásť rokov neskôr nie je až také opovážlivé.
No stalo sa to, čo sa asi aj dalo čakať. Hoci som ja stihla oddojčiť deti dokonca dve, tunel dokončený nebol a ja som bola nútená začať pravidelne cestovať do Martina tak, ako už je niekoľko desaťročí zvykom. Komplikovane, nepredvídavo, so zdržaním.
Ako bežkyni mi však hneď od prvého dňa začalo vŕtať hlavou, či by som sa kolóne predsalen vyhnúť nevedela. Veď zo žilinskej strany chodievam na Martinské hole behať pravidelne a z Martina to tiež asi nebude ďaleko (veď prečo inak by tie hole boli martinské?).
A tak som cestou vlakom študovala mapy a premýšľala. A veru som aj vymyslela.
Jedného dňa som sa po práci mestskou hromadnou dopravou neodviezla na železničnú stanicu, ale na úpätie Lúčanskej Malej Fatry, do Vrútok. Turistický chodník ma voviedol do lesa a ja som sa rozbehla hore strmým kopcom.
Cieľom bolo vybehnúť na vrch Minčol. Je to môj obľúbenec, bola som tam mnohokrát, no z tejto strany ho nepoznám. A potom dole do Višňového, odkiaľ je to už do Žiliny naozaj len kúsok.
Chodníček sa smerom k hrebeňu štverá ozaj dravo. Nohy pália, pľúca chvatne pracujú, srdce búši. Tu musím preskakovať popadané stromy, tam zas preliezať hustými kríkmi a mladinou. V takýchto úsekoch som ostražitá. Kričím, tlieskam, lomozím. Medveďov sa nebojím, no rešpekt mám. A najmä v takýchto chvíľach, keď kráčam miestami, ktoré sú pre mňa nepoznané, cudzie.
Keď vyleziem na svoj starý známy Minčol, poteším sa. Dnes mi výhľady ani trochu nechýbajú.
Keď začnem schádzať na žilinskú stranu, cítim sa, akoby som vošla do svojej obývačky. Srdce mi začína byť o čosi pomalšie, medveďov sa bojím o poznanie menej. Akoby som verila, že všetky žijú len na tej druhej, martinskej strane hrebeňa. Ahojte, chodníčky moje obľúbené, ale sa čudujete, odkiaľ to dnes prichádzam!
Dole do Višňového zbieham plná endorfínov. Preskakujem korene a skalky, užívam si pocit príjemne unavených nôh, počúvam tichý šum lesa a zhlboka sa nadychujem jeho vône. Moja duša medituje.
Domov prichádzam o čosi neskôr ako keby som šla autom. Teda ktovie, pod Strečnom totiž nikdy neviete. No pocitovo je môj dnešný návrat z práce na celkom opačnom konci spektra ako hodinové trápenie v kolóne.
A hoci väčšinu dní budem aj tak musieť cestovať tradične vlakom alebo autom, určite sa cez kopce z Martina do Žiliny nevraciam poslednýkrát. Moju situáciu s dochádzaním to síce nevyrieši, no môj niekoľkomesačný pobyt v susednom meste bude vďaka tomu omnoho znesiteľnejší.
