Vedela som, že sa to stáva. Veď som neraz bola svedkom, ako sa do podobnej situácie dostali druhí. No akosi som dúfala, že takéto správy sa týkajú práve „tých druhých“.
Preto som zo začiatku ani nechcela veriť, že takéto niečo postihlo práve nás. Nie je to nejaký omyl? Nemala táto rana osudu patriť niekomu z vedľajšieho paneláka alebo z iného mesta?
No keď takúto zlú správu obdržíte, veľmi rýchlo sa stane stabilnou súčasťou vašej domácnosti, ba celej vašej identity. Vojde vám do života otravne a vtieravo, pripojí sa k vám počas bežných dní, zamestná vás vo voľnom čase a snaží sa priotráviť aj vaše vzťahy. Nečudo, že netrvá dlho a, hoci s nevôľou, nájdete jej vo svojom fungovaní priestor na bytie a akosi akceptujete, že s vami na určitú dobu pobudne.
Prijať našu zlú správu ma stálo veľa síl. No povedať o nej blízkym, bolo možno ešte náročnejšie.
Čo ak nebudú takí silní ako ja? Čo ak bude pre nich tá informácia priťažká? Je fér im prinášať toľko pochybností a trápenia? Nebolo by lepšie klamať a zahmlievať? Prečo musím byť práve ja tou, ktorá ich životy ochutí trpkou pachuťou?
A možno sa viac ako o nich bojím o seba. Bojím sa ich reakcie. Viem, že budú zrkadlom aj mojich emócií, nateraz ukrytých za narýchlo pozliepaným brnením z tvrdohlavej bojovnosti a optimizmu.
A je to tu. Po pár rýchlych úvodných vetách, idem rovno na vec. Zasvätím ich do nášho nepekného tajomstva. Pozerám sa na ich tváre. Zdá sa, akoby na okamih zamrzli.
Až o pár sekúnd neskôr príde reakcia.
Šok. Zdesenie. Neschopnosť nájsť slová. Ľútosť. Neohrabané snahy povzbudiť.
Niektorí chcú vedieť príčinu. Vracajú sa do minulosti a analyzujú cestičky, ktoré nás mohli priviesť až do tohto bodu. Chcú vedieť čísla, štatistiky.
Iní hovoria: „ Veď vy ste takí dobrí ľudia. Vy ste si to nezaslúžili.“ Akoby sa zlé správy dávali za zásluhy.
Dostávame aj veľa rád. Keď ich dodržíte, bude dobre.
A nie len rád. Aj jedla, darčekov, ponúk na spoločné trávenie času, či pomoc v domácnosti. Každý núka, čo má. Aj to je spôsob vyrovnávania sa s ťažkou situáciou.
Začať takýto rozhovor je vždy neľahké. No prináša obrovskú úľavu.
Je oslobodzujúce môcť zdieľať svoj život, taký aký je. S dobrými správami aj so zlými.
Bremeno, ktoré nesieme na pleciach sa potom javí o dosť ľahšie.
(pozn.: napísané v apríli 2024)
