Konečne príležitosť zopakovať si svoje komunikačné schopnosti aj s ľuďmi zo sveta tam vonku. Ako taká návšteva prebieha?
Emka väčšinou prišelcov víta plačom. Niekedy sa zľakne tmavých okuliarov, hlasného prejavu alebo proste neznámej tváre. Našťastie, táto privítacia hymna netrvá dlho a malá slečna sa rýchlo začne usmievať a pýtať si pozornosť všetkých okolo. Putuje z rúk do rúk, každý sa jej prihovára a ja rýchlo pucujem jednohubky, lebo viem, že takáto pohoda nemusí trvať dlho.
A naozaj, vo chvíli, keď Emília prestane byť spokojná, začne sa mrviť a pomrnkávať, každý inštinktívne pozerá na mňa.
„Chceš ísť k maminke?,“ pýta sa Emilky a šup ju do môjho náručia. Ešte rýchlo zbaštím jednu poslednú jednohubku a natriasaním, prihováraním a čičíkaním uisťujem dcérenku, že je všetko v poriadku. Niekedy sa upokojí rýchlo a môžeme pokračovať v návštevovaní. Ale nie vždy.
Napríklad minule. Boli u nás švagrovci, že nám ukážu fotky z dovolenky po Ázii. Emku to bavilo približne po druhý deň v Singapure a potom spustila plač ako sa patrí. Konzervatívne metódy upokojovania nezabrali, ba dokonca aj kojenie fungovalo len na chvíľku. Vyzerá to, že Emku prepadla únava.
A tak som skončila v spálni skákajúc s maličkou v náručí na fitlopte. Z fotiek som veľa nevidela.
Ale večer to bol aj tak príjemný. Našťastie máme tenké steny a tak som v prestávkach medzi plačmi mohla počúvať zaujímavé historky a zážitky. A napokon, s troškou fantázie som si všetky tie krásne fotky vedela celkom živo predstaviť.
