Odchádzame na prechádzku

Písmo: A- | A+

„Pôjdeme von Emka, čo ty na to?“ Je síce zima, prší a fúka, no aj to mi príde znesiteľnejšie než súčasná atmosféra u nás doma.

Alžbetka je unavená, no nedokáže zaspať a tak len plače a plače. Ja sa snažím jej problém vyriešiť, nosím ju na rukách a pokúšam sa uspávankou prehlušiť jej krik. Emka vidí, že situácia v domácnosti nie je bohvieaká, cíti všetku tú nervozitu a keď si uvedomí, aký veľký je rozdiel medzi jej životom pred a po narodení sestry, rozplače sa tiež. Chce sa túliť k mame, chce aby Alžbetka konečne zaspala a aby všetko bolo ako kedysi.

V takýchto chvíľach je prechádzka elegantným riešením. Alžbetka v kočíku na čerstvom vzduchu zaspí, Emka sa vyšantí na hojdačkách a ja nechám vietor, nech mi prefúkne líca a odveje všetok stres a nespokojné myšlienky.

Už len sa vychystať a budeme mať zase rodinnú pohodu. Keby som si túto vetu neopakovala stále dookola, asi by som radšej nikam nechodila. Lebo vychystať sa, to úroveň môjho stresu väčšinou ešte zvýši.

Keď Emke oznámim, že pôjdeme von, je prichystaná okamžite. Posadí sa ku dverám a vykrikuje: „Vonku ideme... Mamina ide... Emka ide..“

Joj, kiežby som sa tak šikovne vedela nachystať aj ja. Kiežby sa jabĺčka vedeli samé nakrájať a naskákať do krabičky, kiežby do tašky samé naliezlo aj náhradné oblečenie a plienky.

Emka v medzičase na seba ledabolo naobliekala všakovaké šály a čapice, ktoré povyťahovala z mojej skrine. Keď jej pripomeniem, že pred odchodom je potrebné vycikať sa do nočníka, začne predo mnou utekať a schová sa mi pod postieľku alebo pod stôl. Náramne sa jej páči ako ju naháňam a až po chvíli sa celá rozveselená usadí na nočník. Druhé kolo naháňačky je ešte intenzívnejšie. Prebieha totiž s holým zadkom, často ocikaným alebo okakaným. Ak ju nechytím v čas, ocikaný a okakaný je nielen koberec ale aj naša béžová sedačka.

Keď je Emka nachystaná, prichádza na rad Alžbetka. Čo robila doteraz? Plakala. Konečne si začínam všímať aj ju. Prebalím ju, zatiaľ našťastie bez naháňačky a potom nasleduje kojenie. To sa samozrejme Emke vôbec nepáči.

„Von ideme...“ kričí.

„Áno, ideme.  Len sa musíme nachystať a Alžbetka sa ešte napapá,“ vysvetľujem jej trpezlivo.

Emka sa rozplače. 

„Alžbetka nechce papať,“ tvrdí a snaží sa ju odtlačiť od zdroju mlieka.

Počas kojenia Alžbetka prestane plakať. Čo je výhoda, pretože teraz plače už len jedno dieťa.

Napapanú Alžbetku položím do postieľky a rýchlo sa oblečiem. Pri dverách nastúpená Emka sa dočká, na rad prichádza obúvanie.

„Sandálky dáme,“ oznamuje.

„Dnes nie... vonku prší. Pôjdeme v čižmičkách,“ oponujem.

„Prší prší len sa leje...“ začne spievať Emka a ja získam čas na doobliekanie najmladšej členky rodiny. Prechodné ticho opäť rýchlo mizne v plači, pretože malá Alžbetka neznáša čapice.

Konečne sme naložené, byt zamknutý a nastupujeme do výťahu. Čaká ma ešte veľké vyvrcholenie celej tejto ukričanej symfónie. V malom uzavretom priestore výťahu sa každý zvuk znásobuje a niet pred ním žiadneho úniku. Alžbetka usedavo plače, lebo je jej teplo a nechce mať čapicu. Emka vykrikuje „Papať idem!“, pretože si spomenula, že v kočíkovej taške zazrela nakrájané jabĺčko. A ja sa modlím, nech sa výťah nezasekne a nech sme konečne vonku.

Skryť Zatvoriť reklamu