Niečo ako nezodpovedateľné otázky.
Je horšie, keď niekto zomrie náhle alebo po dlhej chorobe? Je ťažšie umierať alebo sledovať umieranie svojho blízkeho? Je ľahšie akceptovať, že niekto zahynul nešťastnou náhodou, alebo že sa zabil sám? Je ťažšie byť príbuznými obete dopravnej nehody alebo tým, čo ju spôsobil?
Nikdy som nedokázala dospieť k uspokojivým odpovediam. Len som sa striasla. A zvláštnym spôsobom ma fascinovalo, že existujú hrdinovia, čo dokážu prežiť takéto masochistické hry bytia. Ja by som to nezvládla. Nedokázala by som len tak pokračovať v žití. Bála by som sa uzavrieť ten zlomový deň, zapísať ho do histórie svojho života a tým potvrdiť, že sa skutočne stal.
No za posledný rok vidím, že život nezastane, nech sa deje čokoľvek. V jednej dejovej línii sa odohráva dramatický scenár. No okolo všetko plynie ďalej. Akoby sa nič nestalo.
Slnko mizne za horizontom, noc strieda deň. Mení sa počasie, dátumy v kalendári, príroda prekypuje životom, obloha sa predvádza neuveriteľnými úkazmi. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, sobášia sa, rodia deti, rozchádzajú sa, menia zamestnania. Ja pokračujem vo svojich roliach. Som matka, manželka, pracujem, upratujem, varím. Niekedy sa z chuti smejem, inokedy mám chuť zmiznúť vo vzduchoprázdne. Ako stroj plním každodenné úlohy a povinnosti, jednu za druhou. Robím činnosti, ktoré som robievala od nepamäti. Vtedy sa mi zdá, akoby sa nič nezmenilo. A takto zvládam deň po dni.
Niektorí hovoria, že som statočná, no pravda je, že sa takou vôbec necítim. Nerobím nič, čo by stálo za obdiv. Len sa poctivo prebúdzam vždy do nového rána a nechávam čas robiť svoju prácu. Prežívam a čakám. Čo bude ďalej.
(pozn.: napísané v júli 2024)
