Záhada miznúcich pyžám

Písmo: A- | A+

Kým niektoré rodiny si lámu hlavu nad záhadou v práčke miznúcich ponožiek, u nás pravidelne pátrame po  nezvestných pyžamách. Hoci ráno si svoju nočnú košeľu vždy  starostlivo odložím pod vankúš, večer po nej nie je ani stopy.

Na prvé počutie by sa mohlo zdať, že v našom byte sídlia akési nadprirodzené sily, možno skrytá čierna diera či mikrobermudský trojuholník. Nie je to však tak. Za každým zmiznutým pyžamom stojí ten istý páchateľ - naša dcéra Emka.

Nerobí to so zlým úmyslom, nemá to byť pomsta za nepodarenú večeru ani prostriedok na vydieranie. Aby ste pochopili, ako sa ku kradnutiu tohto špecifického druhu oblečenia dostala, musíte si vytvoriť obraz o jej nezvyčajnej prítulnosti.

Naša Emka veľmi rýchlo spozorovala, že veci sa od seba odlišujú nielen svojou farbou a tvarom, ale aj tým, aký príjemný je bezprostredný kontakt s nimi. Keď svoju tvár položila na drsný koberec alebo studenú dlážku, nijak zvlášť ju to neoslovilo. No keď natrafila na mäkučkú deku alebo chlpatého plyšáka, bol to zážitok, ktorý pozdvihol jej deň. Tak ako dospelí chodia na masáže a wellnesy, ona neváhala opustiť aj tu najzaujímavejšiu hru s vidinou pôžitkárskeho povaľovania sa na hocičom príjemne mäkkom, huňatom a hebkom.

Samozrejme, asi ako väčšina detí, za vrchol pohody považovala blízky kontakt so mnou, s mamou. Vždy keď som sa prikrčila v kolenách a pripodobnila svoju výšku tej jej, neodolala a pritisla svoje líčko k môjmu, ťahala ma za vlasy a rozprestierala si ich po celej tvári. Vedela tak vydržať aj celé minúty, spokojne privierajúc oči. A to nehovorím o chvíľach krízových. Pri únave, bolesti, strachu či nespokojnosti sa maminkine objatie stalo jediným liekom na rýchle upokojenie.

No lenže mama má aj iné povinnosti ako túlenie, musí občas aj niečo upratať či navariť. Emka si preto vymyslela akúsi „príručnú mamu“, ktorú môže mať stále pri sebe a v prípade potreby sa k nej pritúliť. Pri potulkách bytom natrafila na moje použité pyžamo ledabolo pohodené na posteli a po podrobnom preskúmaní, ohmataní a ovoňaní zhodnotila, že sa síce reálnej mame nevyrovná, ale je lepšie ako nič.

Odvtedy si dáva pozor, aby mala takéto túliace tričko vždy po ruke. Ráno si ho vezme zo spálne a celý deň prenáša hore-dole po byte. Sem-tam ho ovonia, sem-tam sa k nemu privinie. Občas naň v zápale hry aj pozabudne. No vždy, keď ju niečo rozruší alebo rozosmutní, túliace tričko je to prvé, po čom sa obzerá. Len čo ho nájde, prikladá si ho k tvári a smutne vzlykajúc sa takto sama pomaly vracia k dobrej nálade. Takisto je toto zázračné pyžamko aj jednou z podmienok, ktoré musia byť nevyhnutne splnené, aby bola večer schopná zaspať.

Niekedy zrejme usúdi, že kus odevu, ktorý aktuálne plní funkciu túliaceho trička už vypáchol a prestáva v sebe niesť stopy po mame, vtedy pátra po niečom čerstvejšom a ďalšie z mojich pyžám mizne v jej rukách.

Pýtate sa, prečo jej ho jednoducho nevezmem. To ste ešte nevideli ten žiaľ, keď sa o to nebodaj pokúsim. Napríklad chcem túliace tričko poslať na ozdravný pobyt do práčky. Keď Emka vidí, ako ho zatváram za sklenené vrátka, ako sa postupne topí v napúšťajúcej sa vode a následne točí a naráža do bokov drsného bubna, rozplače sa, akoby som tam uväznila jej najlepšieho priateľa.

A tak som si zvykla, že každý večer pátram po svojom nezvestnom pyžame. Aspoň spím vždy v čistom a voňavom. A hlavne, som rada, že som skončila zaradená medzi materiálmi hodnými pritúlenia. Koniec koncov, aj ja som pôžitkár a naše túliace seansy si užívam podobne ako Emka.

Okrem toho viem, že raz príde doba, keď sa pri pokuse o pritúlenie moja dcéra už len nechápavo odtiahne, pokrčí čelo a náležite okomentuje trápnosť celej situácie. A nad mojím pyžamom bude už len ohŕňať nos.

Skryť Zatvoriť reklamu