Paríž, Londýn, Miláno. Hľadá cestičky ako získať tie správne kúsky, aby mohla spokojne kráčať ulicami s vedomím, že by nad jej výzorom uznanlivo hlavou pokynul hoci aj Louis Vuitton.
Pamätám si, keď sa raz zjavila v okuliaroch s hrubým tmavým rámom. Lapala som vtedy po dychu. Nie preto, že dioptrické okuliare nenosí a že si tento skvost zakúpila len pre imidž. Bolo to kvôli tomu, že ja som v tej dobe nosila okuliare s rámom čo najneviditeľnejším, tak ako aj všetky moje spolužiačky a rodinní príbuzní. Nech sú okuliare čo najnenápadnejšie, to bol vtedajší trend. „Vo Francúzsku sa začínajú nosiť okuliare, ktoré vidno už z diaľky,“ vysvetľovala nadšene. „No nie sú krásne?“ Pravdu povediac, krásne mi nepripadali a trvalo mi dosť dlho, kým som si na jej novú tvár zvykla.
Mala však pravdu, výrazné okuliare prichádzali do módy. Postupne sa zjavovali na usmiatych tvárach v časopisoch, v televízii, na nosoch okoloidúcich aj spolusediacich. Tak, ako sa mi na začiatku nepáčili, postupom času som ich začala tolerovať. A neuveríte, čím častejšie som ich videla, tým viac sa mi páčili. Až som si jedného dňa okuliare s tmavým hrubým rámom kúpila aj ja.
Skeptická som bola aj pri ďalších módnych novinkách. Či už to boli legíny („To si hádam nechceš na párty obliecť niečo, čo som v troch rokov nosievala pod oteplovákmi...!?!?“ ), roztrhané a vyšúchané rifle („Podobné mám doma odvtedy, čo som v lete v starých nohaviciach brigádovala na záhrade...“ ), výrazné neónové farby („Veď v tom tričku vyzerám ako cestár.“) alebo vyťahané obrovské svetre („Tak to je ako z truhlice na povale u prababky.“). A napriek tomu teraz s obľubou nosím väčšinu z nich.
Keď na trh prišli tablety, nechápala som ich význam. Ak potrebujem veľký monitor, zapnem si notebook, na cestách použijem praktický malý mobil. Načo ešte niečo medzitým? Postupom času som ale dospela k presvedčeniu, že niekedy je pre mňa notebook jednoducho priveľký a mobil zas primalý a že jediné riešenie mojej životnej krízy je kúpiť si tablet.
Je to tak. Keď ste dostatočne dlho bombardovaní informáciou, že je niečo pekné, atraktívne alebo užitočné a že by ste to rozhodne mali mať, postupne váš mozog túto informáciu akceptuje a prijme za svoju vlastnú myšlienku.
Smutné je, že takto to nie je len s módou. Tak ako médiá a mienkotvorné osobnosti určujú čo máme oblečené, ovplyvňujú aj to, o čom sa rozprávame s kolegami, ktoré udalosti sú "hodné" našej pozornosti. Tak ako sme boli na začiatku šokovaní liberálnosťou roztrhaných džínsov, šokujú nás dramaticky podávané správy o dianí vo svete. Riešime to, čo sa rieši v médiách.
A postupne... Niektoré neblahé javy viac nevnímame lapajúc po dychu a s ústami otvorenými dokorán, stanú sa pre nás faktom, niečím, čo proste v našej spoločnosti existuje a nedá sa s tým nič robiť. Podobne ako na modelky v legínach a neónových tričkách si zvykáme na násilie, porušovanie predpisov, nenávisť, korupciu. Keď každý deň sledujeme dramatické reportáže o brutálnych vraždách a lúpežiach, už s nami ani nepohne, keď niekto v rade pri pokladni drzo odsotí staručkú babičku. Keď počúvame o obrovských miliónoch ukradnutých na najvyšších štátnych postoch, už ani nemihneme okom, keď niekto ukradne tisícku. Sme takí naučení, že človek ležiaci na zemi je pravdepodobne opitý, že sa ho ani neopýtame, či nepotrebuje pomôcť.
Okolo nás sa dejú rôzne veci a nie všetky sú pozitívne. Nenechajme náš mozog zvyknúť si na hocičo.
A nemyslím tým len ponožky v sandáloch ;)
