Niežeby mi nechutil. Už od detstva bol pre mňa jedným z najlahodnejších pokrmov.
Hoci, priznám sa, v škôlke som svoju priazeň k tomuto zelenému čudu tajila. Vtedy som ešte netušila, že môžem byť obľúbená, aj keď mi chutí niečo, čím väčšina mojich spolužiakov otvorene opovrhuje.
Okolo prípravy špenátu sa v našej rodine vždy vznášal akýsi závan tajomna. Pripravoval ho výlučne otec.
„Ja by som taký dobrý špenát nevedela uvariť,“ hovorievala mama.
Ocko nás hneď ráno upovedomil, že dnes varí on. To aby sme vedeli, že ho nemáme rušiť. Miešal, pridával korenie a soľ, ochutnával. A my sme ho len z diaľky s rešpektom pozorovali.
„Výborné!“ chválila ho mama. „Je to umenie, pripraviť taký dobrý špenát.“
A tak v mojich predstavách ostal špenát zapísaný ako jedlo, do ktorého prípravy sa môže pustiť len ozajstný kuchársky majster. Jedlo, ktoré nedokáže uvariť ani moja mama, ktorá sa nebojí prípravy sviečkovej, kysnutého koláča ani kapustnice. Vyžaduje dokonalý čuch a chuť, odvahu experimentovať, rýchlosť práce i správny odhad.
Jedného dňa som sa zobudila s dobrou náladou, elánom a prekvapivým sebavedomím. Dnes bude ten deň, keď špenát konečne navarím! Zavolala som svojmu ockovi. Zapisovala som krok za krokom. Na prvý pohľad to neznelo nijak komplikovane, no bola som si istá, že sú isté veci, ktoré sa do receptu zapísať nedajú. Také malé drobnosti, ktoré potom obyčajný špenát odlíšia od excelentného.
Na prípravu obedu som si predvídavo vyhradila výnimočne veľa času. Rozmrazila som špenátový pretlak a plná očakávania sa pustila do varenia. Olej, múka, cesnak. Potom pridať pretlak a soľ. Trochu mlieka. Hotovo.
Bolo to príliš jednoduché. Prekvapene som nakukla do hrnca. Očakávala som neúspech. Niečo som musela pomrviť. Ochutnala som svoj výtvor. Chutil ako naozajstný špenát. Podobný ako ten od ocka.
Uvedomila som si, že som si svoje obľúbené jedlo celé tie roky odopierala zbytočne.
No nie je to len o špenáte. Moja hlava sa od detstva plnila predstavami o tom, ako funguje svet. Predstavami o tom, akým človekom som ja sama. Aké mám nedokonalosti a (ne)schopnosti.
Časť z nich som započula alebo odpozorovala. V sobotu sa upratuje a v nedeľu by mal byť podávaný poriadny dvojchodový obed. Manželia by sa po svete mali pohybovať zásadne spolu. Ženy by nemali samé behať po lese. Manžela si treba držať nakrátko. Na opravenie defektu je potrebný chlap.
Ale väčšinu som si vytvorila celkom sama. Nedokážem zaparkovať. Neviem tancovať. Nie som športový typ. Moja angličtina je hrozná. Nemôžem behať do práce, lebo je trápne sa v práci sprchovať. Neviem robiť kysnuté cesto a variť špenát. Bojím sa telefonovať neznámym ľuďom. Som plachý introvert. Mám veľké stehná a preto by som nemala nosiť sukne.
Keď je nejaká predstava v hlave pridlho, veľmi ľahko sa zmení na fakt. Taký, ktorého pravdivosť neradno overovať, ktorý treba prijať a prispôsobiť sa mu. Cez víkend upratovať a variť namiesto toho, aby ste šli von s priateľmi. Nebicyklovať, lebo čakáte na niekoho, kto vám opraví defekt. Odmietnuť skvelú prácu, lebo sa hanbíte hovoriť po anglicky.
Sem-tam je dobré prehodnotiť svoje predstavy o živote a sebe samom. Ktoré z nich sú realitou a ktoré prekážkou, čo existuje len v našej hlave? Je naozaj až také trápne osprchovať sa v práci, aby mi to bránilo robiť môj obľúbený šport? Som naozaj zlý šofér alebo proste len málo jazdím autom a preto nemám dostatočné sebavedomie?
Skúste sa občas na svoj život pozrieť z nadhľadu. Zabudnite na to, za koho sám seba považujete. Prekonajte nejaký malý strach, vykročte z komfortnej zóny, búrajte stereotypy.
Budete prekvapení. Dokážete viac, než si myslíte.
