Teším sa na samotný príbeh, no ešte viac na každú netradičnú vetu či slovné spojenie. Mám rada hru so slovami, pekné prirovnania a výstižné neopozerané metafory. Mám rada, keď si autor všimne niečo, čo máme všetci rovno pod nosom a predsa sme tomu nikdy nevenovali prílišnú pozornosť.
Už sa vidím ako večer sedím na gauči s knihou v ruke. Ešte sa k nej dostať.
Dnes som doma sama. S deťmi a bez auta. Cesta bude o čosi komplikovanejšia, ako keby som sa do kníhkupectva vybrala bez nich. Možno sa ona samotná stane námetom na nejaký príbeh či článok. S deťmi sa to stáva často. Zdanlivo obyčajné situácie sa menia na dobrodružné zážitky hodné zapamätania a zaznamenania.
Niekedy ma očarí nezvyčajný detský pohľad na svet. Podobný ako ten, čo očakávam v dobrej knihe. „Mamina, tí ľudia na severnom póle to majú super. Keď majú polárnu noc, to sa musia riadne dobre vyspinkať.“ Alebo: „Mamina, ako bolo na behaní? Ako sa má celý svet?“
No výlet s deťmi sa veľmi ľahko do pamäti vryje aj kvôli rôznym dramatickým drobnostiam. Kvôli hnevu, plaču, neochote kráčať a nevinným detským „rozmarom“. O takýchto akciách by sa dal natočiť tragikomický film.
Stalo sa mi to mnohokrát. Že som oľutovala, že som vôbec niekam chodila.
No každá takáto výprava ma aj niečo naučí. Učím sa na vlastných chybách a postupne zdokonaľujem postupy, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť môjho úspechu.
Na začiatku sa snažím udržať celý plán v tajnosti. Neraz som si skomplikovala život, keď som dcéram pred obedom oznámila, že nás po spinkaní čaká výlet. Ich nadšenie bolo naozaj veľké. Až také, že od vzrušenia vôbec nezaspali. A veru, nevyspaté dieťa nie je vhodným parťákom na žiadny výlet. Preto mlčím a deťom o výlete poviem až pár minút pred odchodom.
Vtedy im však už porozprávam všetky detaily. Deti majú rady, keď vedia, čo ich čaká. Poviem im kadiaľ pôjdeme, čo všetko cestou uvidíme a koľko to bude trvať.
Trasu musím prešpekulovať. Zámerne sa vyhýbam miestam, ktoré by mohli dievčatá priveľmi zaujať. Detské ihriská, fontány, schodiská, či škáry medzi domami. Nie že by som im nechcela dožičiť trochu potešenia. Robím to preto, že viem, čo to pre mňa bude znamenať. Ak sa pri nich nepristavíme, bude nasledovať plač. Ak sa zastavíme, ale len na chvíľu, dievčatá odtiaľ nebudú chcieť odísť a bude nasledovať plač. A pri takej dlhej trase, ako nás dnes čaká, naozaj nemáme čas na polhodinové preliezanie lavičiek či schodísk.
I keď, niekedy dokáže päť minút v réžii dieťaťa spraviť divy. Keď vidím, že sa nálada mojich pasažierov začína zhoršovať, dovolím im spraviť aspoň pár drobných rozhodnutí. Chceš ísť pešo alebo kočíkom? Odbočíme doprava či doľava? Chceš sa na päť minút pohojdať, alebo sa desaťkrát šmyknúť na šmýkačke? Pôjdeme výťahom alebo eskalátorom? Deti majú rady, keď môžu o svojom živote rozhodovať samy. A keď sú pre mňa obe možnosti prijateľné, nie je dôvod, prečo im túto radosť nedopriať.
Tajnou zbraňou počas dlhých výletov je jedlo. Nakrájané ovocie či chrumky dokážu dieťa zabaviť na prekvapivo dlhú dobu. Takisto si zvyknem do kočíka prichystať rôzne predmety z domácnosti, ktoré deťom v čase krízy podávam a dúfam, že ich aspoň na chvíľu zaujmú. Nemusí to byť nič veľkolepé, postačí meter, opasok, okuliare či členské kartičky z rôznych obchodov. Samozrejme, vždy dva podobné kusy, pre každú dcéru jeden. Inak si môžem byť istá, že sa dočkám hádky a kriku.
Stratégia nachystaná, deti natešené, ja odhodlaná. Môžeme vyraziť. Ak všetko vyjde podľa plánu, čaká nás príjemné poobedie a mňa snáď aspoň pár pekných slovných obratov a myšlienok na zamyslenie ukrytých na listoch voňavého papiera.
A ak nie? V tom prípade ma čaká plač a nespokojnosť. Aspoň odhalím ďalšie potencionálne problémové situácie a budem môcť svoju výletnícku stratégiu opäť trochu vylepšiť.
A ktovie, možno ma pod pôsobením všetkého toho adrenalínu napadne aj nejaký uchulahodiaci zhluk slov a naše malé dobrodružstvo zostane na papieri zachované aj pre ďalšie generácie.
