Má nevídanú schopnosť. Každý mesiačik svojimi ústami dôkladne spracuje a na tanier ho vráti v podobe dokonalej drte. Keby som tento vedľajší produkt olovrantovania odkladala, na plnku do koláča by to už určite vyšlo.
Z mojich podnikavých myšlienok ma vyruší Alžbetkin krik. Proces strúhania jabĺk je pozastavený. Moja dcéra prstom ukazuje na košík, v ktorom máme odložené ovocie.
„Chcem!“ oznamuje mi.
„A čo by si chcela?“ pýtam sa. „Banán? Pomaranč? Hrušku?“
Imponuje mi, že moja dcéra dokáže prejaviť také veľké nadšenie pri pomyslení na obyčajné ovocie. Tak predsalen moja snaha naučiť ju na zdravú stravu funguje! Poteší ma predstava, čo by na túto situáciu povedali výrobcovia sladkostí. Takýto fenomén by im určite spôsobil nejednu vrásku.
No Alžbetka len krúti hlavou a nespokojne opakuje: „Nie, nie, nie...“
Vezmem ju teda na ruky a prinesiem priamo ku košíku. Som zvedavá, kto je jej favorit.
Rozrušene ukazuje na hrušku. „To! To! To!“
Som prekvapená. Hruška jej nikdy nechutila.
Čítala som, že na to, aby si dieťa obľúbilo nejaký nový druh jedla, ho musí ochutnať aspoň pätnásťkrát. Žeby bol toto práve ten zlomový šestnásty krát?
Potešená Alžbetke podávam hrušku.
„Nakrájam ti ju?“ pýtam sa.
Očividne však stále nechápem, o čo tu vlastne ide.
„Nie, nie, nie...“ opakuje moja dcéra. Vyzerá, že už so mnou začína strácať trpezlivosť.
„To!“ zopakuje ešte hlasnejšie a znova ukáže na hrušku. Tentokrát je však konkrétnejšia. Jej malý prštek sa dotkne červenej nálepky, na ktorej sa dozvedáme o názve a pôvode tohto kúsku ovocia.
„Prosíš si tú nálepku?“ opýtam sa a Alžbetka nadšene prikyvuje.
A tak sa malá Alžbetka stane hrdou majiteľkou malej červenej nálepky. Predpokladala by som, že takáto hračka jej dlho nevydrží. No mýlim sa. Alžbetka ju stráži ako najväčší poklad.
Raz ju prilepí na stenu, potom na svetrík, potom do knižky. A medzitým ju stále pevne drží v ruke. Nepustí ju pri prezliekaní, ani pri jedení. Už len presvedčiť ju, nech ju aspoň počas umývania rúk na pár sekúnd odloží na skrinku, ma stojí veľa síl. Veď čo keby jej ju niekto za tých pár sekúnd zobral a už nevrátil?
Nálepka prečká vedľa spiacej Alžbetky v postieľke celú noc a na druhý deň sa s nami ocitne aj na výlete v parku.
Po návrate z prechádzky vidím, že Alžbetka je akási nesvoja.
„Čo sa deje?“ vyzvedám.
„Nálepka...“ zalamuje rukami. „V aute...“ kriví tvár. „Bam!“ dodáva.
„Stratila si nálepku v aute?“ uisťujem sa, či sme sa dobre pochopili.
„Áno,“ prikývne a rozplače sa. Pozerá sa na mňa a čaká, čo múdra mama vymyslí.
Bez váhania zamierim ku košíku s ovocím.
Bohužiaľ, hrušky už nemáme.
Ale máme banány. Odlepím nálepku. Táto je pre zmenu modrá. Podávam ju dcére.
Tá sa však rozplače ešte viac.
„Červenú...“ bedáka. „Chcem...“
Plač pokračuje prekvapivo dlho. Nič nepomáha.
Čo už mi iné ostáva, obujem sa a vyrazím do garáže. Musím sa zasmiať nad tým, aká absurdná je celá táto situácia. Prehrabávam auto a pátram po malej červenej nálepke z hrušky.
Veru, kým som deti nemala, nikdy by som nevymyslela, aké problémy budem ako rodič riešiť.
