Nemám to síce najbližšie, musím vstávať o pol hodinu skôr, ale stalo sa to pre mňa takým silným zvykom, že ísť iným spôsobom mi ani nenapadne. Pravdu povediac, neviem, aké číslo autobusu by som mala použiť. A netuším, či pred nemocnicou ako zamestnanec môžem parkovať zadarmo. Či je pekne, prší alebo mrzne, je to moja pol hodina, ktorú si nedokážem odpustiť.
Moja trasa vedie po cyklochodníku, na začiatku pomedzi paneláky, potom hlboko medzi dvoma svahmi v tieni vysokých stromov. Väčšinou sa tu ráno prebúdzam, naštartujem svoje myšlienky, niekedy riešim ťažké problémy alebo prichádzam na skvelé nápady.
Pozoruhodným javom sú ľudia, ktorých stretávam. Moja pracovná doba nie je ani trochu flexibilná, o siedmej potrebujem byť prezlečená na oddelení a preto z domu vyrážam vždy v tom istom čase. A nie som jediná. Sú tu aj iní zarytí chodci, ktorí na siedmu potrebujú byť v práci. Môžem ich využiť ako hodinky. Napríklad, viem, že keď vychádzam z podchodu, z vedľajšej cestičky sa pripája slečna s vrkočom a razantnou rýchlo chôdzou. Keď ju vidím príliš ďaleko pred sebou, viem, že meškám.
Niektorých ľudí stretávam každý deň. Baví ma vymýšľať si o nich príbehy.
Je tam jeden starší šedovlasý pán, ktorý si každé ráno, za akéhokoľvek počasia, chodí zabehať. Myslím si, že je to bývalý profesionálny atlét, ktorý síce už kariéru zavesil na klinec, no deň bez behu si nevie predstaviť.
Dve panie sa vždy stretnú na určitom mieste a potom spoločne pokračujú do nemocnice. Rozprávajú sa tak oduševnene, že sa určite nepoznajú krátko. Myslím, že spolu študovali na zdravotníckej škole a teraz, každá na inom oddelení, pracujú v nemocnici ako sestričky.
Ďalší pán, už v pokročilom veku, každý deň pomaličky bicykluje vždy po tú istú lampu, tam sa otočí a vracia sa spať. Nevyzerá, že by športoval od mlada. Mám teóriu, že mu prednedávnom zistili cukrovku a vrámci liečby mu odporučili hodinu pohybu denne. Nie je to jeho obľúbená činnosť, no chce sa vyliečiť a tak tú hodinu poctivo dodržuje.
A potom sú tu dvaja zaľúbenci, ako som ich sama pre seba nazvala. Vyzerajú, že už majú po päťdesiatke, no celú cestu sa pevne držia za ruky. Ich cesty sa v jednom bode rozchádzajú, pobozkajú sa a každý pokračuje svojím smerom. Neverím, že sú spolu príliš dlho. Určite sa spoznali len pred pár mesiacmi a preto sú takí plní lásky.
Samozrejme, stretávam aj ľudí, ktorí sa po mojej cestičke vyberú len jednorázovo. Keď je krásne slnečno, vyrojí sa celá kopa odhodlaných cyklistov. Keď sú prázdniny, v úseku pri preliezačkách musím kľučkovať medzi kočármi, gangmi kolobežkárov a nemotorne chodiacimi batoľatami. A z času na čas na lavičke pod stromom stretávam partičku troch chlapov smrdiacich ako sud vína, pri ktorých premýšľam, či pijú ešte od včerajšieho večera, alebo to stihli už takto za rána.
Keď prší alebo je príliš zima, mám celý chodník takmer pre seba. Jediný, koho stretnem, je šedovlasý pán športovec. Minule sa stalo, že som ho istú dobu prestala vídať. Čo sa stalo? Snáď sa nezranil alebo neochorel... Alebo začal chodiť behávať niekam inam? Akoby som prišla o niekoho blízkeho.
Keď som ho potom opäť stretla, veselo som sa naňho usmiala. A aj on na mňa. Asi bol rád, že je späť v svojej rutine.
Keď niektorého z týchto ľudí stretnem len tak v meste, zarazím sa, odkiaľ ho poznám. Nejaký kolega, bývalý spolužiak alebo pacient?
Medzi mnou a mojimi rannými spolupútnikmi je čosi zvláštne. Nikdy sme spolu neprehodili ani slovo, netuším, kto sú, a predsa mám pocit, akoby sme boli starí známi.
