Neviem, či práve pozitívny, no zvláštnym spôsobom príťažlivý a návykový.
Trochu ako kasíno. Pozýva ma hrať hry. Niektoré dni, keď nepodľahnem ranným pocitom krivdy a túžbe protestne sa mračiť do zeme, nechám sa zlanáriť na trochu roztopaše. Veď prečo nie.
Najprv lúštim hádanky.
Do haly vošiel starý muž v starom saku. Z kabely vyťahuje okuliare a pokrčený kus papiera. Striedavo sa pozerá na papier a tabuľu s odchodmi vlakov. O čo ide v tomto príbehu? V duchu si odpovedám. Je to pán domased, na dôchodku už od nepamäti, pravidelne absolvujúci len pár trás hromadnou dopravou. Má vnučku. Nová generácia študujúca v hlavnom meste. Ešte mladá pobláznená, s hlavou v oblakoch. Ani nevie, prečo sa nechal poblázniť aj on a pristal na to, že ju príde navštíviť. Bolo mu treba na starobu toľko stresu?
Alebo iná. Kúsok od okienka s predavačkou lístkov sa postupne začína tvoriť hlúčik ľudí. Rôzny vek- od dvadsiatnikov po čerstvých šesťdesiatnikov. Spája ich športová turistická obuv, batohy na pleciach a uniformné tričká s akýmsi, pre mňa neznámym, logom. Rozoberajú počasie a sem-tam niekto utrúsi niečo veľmi vtipné, až sa celá skupina hlasno rozosmeje. Čo majú za ľubom? Táto je ľahká, odpovedám sama sebe. Jasný teambuilding. Dobré vzťahy na pracovisku sú vítané v každom korporáte. Preto treba z času na čas IT introvertov vytiahnuť z homeofficeov a primäť ich nadviazať hlbšie medziľudské vzťahy. Hurá do hôr.
Pohľadom zablúdim k tabuli s odchodmi vlakov a ani neviem ako, pustím sa do hrania druhej hry. Ruleta. Tipujem, či sa v riadku patriacemu môjmu vlaku objaví číslo nástupišťa, alebo čas očakávaného meškania. Tušila som to. 5 minút. Vidím, že časť ľudí to vzdala a uteká na autobus. Už majú vypočítané, že ak bude vlak meškať, nestihnú prestúpiť a do práce neprídu na čas. Ja mám však dobrodružnú náladu a tak čakám. Objaví sa číslo nástupišťa alebo sa predĺži meškanie? Gulička na neviditeľnej rulete sa roztáča a ja cítim adrenalín. 10 minút. Odchádza ďalšia časť cestujúcich. Mám poslednú šancu. Nástupište či meškanie? Nástupište číslo 2. Splyniem s davom ľudí a nastupujem do vlaku.
Cesta trvá pol hodinu. Trať vedie cez úžinu, do ktorej ani internet nedokáže preniknúť. Mobil teda zostane ležať v kabelke. Niekedy si so sebou beriem knihu, ale nie dnes. Budem nútená len tak sedieť. To mi obvykle príliš nejde. Keď mám chvíľu voľna, nedá sa mi len tak nič nerobiť. Buď niečo upratujem, čítam, googlujem, strečingujem, či ťukám do klávesnice. Nečinne sedieť? To jedine vo vlaku.
Pozerám sa z okna. Baví ma pozerať na lesné cesty, ktoré sa objavujú na koncoch dedín a miznú v lesoch na úpätí hôr. Fascinuje ma, koľko ich je veľa. Niektoré sa po čase celkom stratia medzi stromami, iné sú významné, napájajúce sa na dlhšie trasy, ktoré spájajú stovky kilometrov dolín a hrebeňov naprieč našou krajinou. Zapisujem si tie najzaujímavejšie do pamäti a sľubujem si, že si ich neskôr pozriem na mape. Ktovie, možno si tam raz pôjdem zabehať.
Vagón vlaku je uzavretý svet, v ktorom sa ocitám s rôznorodými ľuďmi. Sme si navzájom tak blízko, že niekedy vkĺznem do cudzieho rozhovoru, ani neviem ako. Dozvedám sa, ako rozmýšľajú ľudia mimo mojej sociálnej bubliny. Počujem, ako dve panie svorne nadávajú na Ukrajincov, ktorí zákerne prišli na Slovensko, zneužívajú náš zdravotný systém a my chudáci Slováci sa potom nevieme dočkať operácií a vyšetrení.
Na opačnej strane vlaku sa zas dve študentky rozprávajú o udržateľnej móde. Hoci som od nich možno len o desať rokov staršia, nevedela by som zreplikovať ich výrazy. Anglické slová používajú na môj vkus až pričasto. No to, ako zmýšľajú, sa mi páči. Kapsulový šatník. Taký, aby všetko ladilo so všetkým. Aby nemuseli kupovať priveľa a chránili tak životné prostredie. V duchu súhlasne prikyvujem.
Z núteného ničnerobenia ma preberie náhla potreba akčného presunu do druhého vlaku. Keďže meškáme, musím sa poponáhľať. Bežím spolu s ostatnými, naskakujeme a o chvíľu opäť sedíme. Už len kúsok a sme tam.
Keď vystupujem z druhého vlaku, pozriem sa na hodinky. Trištvrte na sedem. Stále skoré ráno. To len ja mám pocit, akoby od momentu, keď som vstala, ubehlo už aspoň pol dňa.
