Ako aj dnes.
Stojím na okraji chodníka a pozorujem svoje deti. Sú to mimoriadne dynamické bytosti. Sotva na ne stihnem zaostriť zrak, už sú o dva metre ďalej. Práve teraz je ich hlavným zabávačom sneh. Chytajú ho do rúk akoby im vôbec nevadilo, aký je mokrý a studený. Rozhadzujú ho okolo seba, váľajú sa v ňom, poskakujú a pobehujú. Medzi čiastočkami snehu prskajúcimi do všetkých strán, si viem predstaviť aj malé kvantá energie a šťastia, ktoré z mojich dcér odletujú v celých priehrštiach. Ja sa naopak po celom dni v práci cítim ako ich presný protiklad. Stojím na okraji chodníka a dianie okolo mi pripomína zrýchlený film. Môj mozog nemá kapacitu spracovávať toľko vnemov, je v stave hibernácie, nevyhnutného oddychu.
Možno by som sa mohla s nimi zahrať aj ja, napadne mi, no nemám na to silu. A čím dlhšie postávam, tým unavenejšie sa cítim. Prepočítavam, ako dlho ešte budem musieť vydržať v zime, aby som mohla náš pobyt vonku ukončiť bez pochybností, či bol efekt čerstvého vzduchu na moje deti dostatočný.
„Mamina, poď sa s nami naháňať!“ Emka ma začne ťahať za ruku. Cítim, že stojím na hrane a že je len otázkou náhody, na ktorú stranu má táto interakcia s dcérou stiahne. Budem nevrlá a čosi podráždené odvrknem?
Alebo nie? Pohľad na tú rozradostenú tváričku vo mne čosi zlomí. Opustím okraj chodníka a neohrabane, akoby šlo o najneprirodzenejšiu činnosť na svete, začnem pobehovať s deťmi. Chvíľu trvá, kým sa dokážem uvoľniť. No to, čo mi na začiatku pripadá čudné, nevhodné a prehnane akčné, mi postupne začína vracať energiu. Cítim, ako sa zohrievam, zabúdam na svet okolo seba a stále viac sa sústredím na prítomnú chvíľu, svoju rodinu, zimné počasie, výskanie a atmosféru šťastia.
A nezrýchľuje sa len tok energie v mojom vnútri. Aj čas akoby bežal rýchlejšie. Hodina je preč a javí sa byť kratšia než tých úvodných pätnásť minút na chodníku.
Spomeniem si na starú ošúchanú životnú múdrosť, ktorá hovorí, že koľko dáte, toľko sa vám vráti. Zrejme nebude ďaleko od pravdy.
A predsa pričasto chcem žiť čo najpohodlnejšie, najmenej namáhavo. Šetrím si energiu len a len pre seba.
Uvedomím si, že tendenciu „postávať“ mám nielen pri hraní s deťmi. Byť pasívnym pozorovateľom sa mi javí byť najprirodzenejšou formou bytia aj v iných aspektoch života.
Tuším to má nejaký súvis so stereotypom. Práve vo chvíľach, keď som z neho vytrhnutá, som totiž najaktívnejšou verziou samej seba. Keď je pre mňa nejaká situácia nová, som ostražitá, skúmavá, napätá. Neviem, čo ma čaká. Bojím sa zlyhania a tak som ochotná dať zo seba maximum. No keď sa daná situácia opakuje, moje sebavedomie začína narastať. Činnosti, pri ktorých sa mi na začiatku vyplavoval adrenalín sa postupne menia na rutinu a ja som stále pokojnejšia a uvoľnenejšia. A ten pokoj vedie aj k tomu, že začínam skúšať, či nebudem schopná „prežiť“ aj s menším vkladom svojho entuziazmu a sily. Podvedome hľadám skratky a zlepšováky. A zrazu životom plávam celkom ľahko a nízkoenergeticky. Deťom namiesto spoločného čítania pustím audiorozprávku. Manželovi prestanem chystať raňajky. V práci robím len nevyhnutné minimum.
Naoko sa môže zdať, že sa nič nedeje. Deti vyzerajú spokojne, manželstvo prežíva a v práci fungujem tak ako doposiaľ, možno len s o čosi menej poďakovaniami.
No naozaj sa nič nedeje?
Cítim, že vo mne narastá nespokojnosť. Nie je to nič konkrétne, len taký nejasný nepríjemný pocit. Akoby môj život strácal farby. Je v ňom menej úsmevov, radosti, nákazlivej pozitívnej energie.
Viem, že takto žiť nechcem. Nechcem byť len postávačom. Chcem byť angažovaná vo všetkých odvetviach svojho bytia. Hrať sa s deťmi na schovávačku, až sa pri tom zapotím. Venovať manželovi aspoň letmý dotyk vždy, keď sa ocitnem v jeho blízkosti. Robiť v práci drobnosti, ktoré odomňa síce nikto nevyžaduje, ale mojim pacientom dodajú istotu, že sa o nich skutočne zaujímam.
Koľko energie dávate, toľko sa vám vráti.
