„Mohol by som si spraviť certifikát z angličtiny,“ premýšľal Paľko. „Okrem toho si konečne poriadne zalietam a stretnem sa s ľuďmi, s ktorými som dlho nebol... A možno popritom aj nejaký biznis rozbehnem...“
„Ale nezabudni, že aj ty budeš na materskej. Pekne krásne budeš doma pomáhať s deťmi!“ pripomínala som mu. „Nie že to celé zostane na mne! Ja tiež všeličo plánujem. Behať, písať články, fotiť a opakovať si medicínske znalosti.“
„Dobre, dobre... Veď si to nejako naplánujeme, aby sme boli spokojní obaja,“ uisťoval ma manžel.
„A čo keby sme šli s oboma deťmi niekam do zahraničia, dajme tomu na mesiac?“ navrhla som.
„Dobrý nápad! Takéto dlhé rodinné voľno už mať nebudeme. Čo povieš na Nový Zéland?“
S príchodom koronavírusu, neistoty a obmedzení a potom druhého dieťaťa, nových starostí a povinností, sme na naše veľkolepé ciele celkom zabudli. Namiesto Nového Zélandu sme skončili zavretí doma, chvíľu v karanténe, občas so zákazom vychádzania a sem-tam aj s ako tak normálnou možnosťou pohybu, dokonca aj mimo nášho okresu.
Nájsť spôsob, ako budeme našu spoločnú materskú tráviť, nám chvíľu trvalo. Prvé týždne sme mali problém s nedostatočnou komunikáciou. Po rodinnom pol dni strávenom doma som si myslela, že som deti celý čas strážila ja a Paľko mi len tak z čírej lásky občas s niečím pomohol. Paľko si zas myslel, že si práve splnil svoju rodičovskú povinnosť a že ho čaká voľné popoludnie. Odišiel z domu a vo mne sa hromadil hnev, prečo zas všetko musím robiť sama. Pár dní som trpezlivo čakala, kým mi konečne ponúkne, že si mám oddýchnuť aj ja. No keď takáto ponuka neprichádzala, vybuchla som. Čo bolo veľmi užitočné, lebo sme si vyjasnili svoje predstavy a rozhodli sa, že takto to ďalej nepôjde.
Začali sme naše dni plánovať, podobne ako si manažér plánuje svoje povinnosti a stretnutia. Dohodli sme sa, ktorá časť dňa bude určená výlučne pre mňa, ktorá pre Paľka a ktoré dni strávime spoločne ako rodina. V čase svojho voľna som vedela, že o deti je postarané a naopak, keď mal svoje voľno Paľko, žiadnu pomoc som od neho neočakávala. A čo rodinné dni? Tie sme si užili omnoho viac, ako keď sme spolu deň po dni len tak podaromnici vysedávali v obývačke.
Niekedy som svoje voľno strávila doháňaním zanedbaných povinností. Nakladala som práčku, varila obed, vysávala a užívala si, že sa môžem venovať výlučne týmto činnostiam, bez toho, aby som každú chvíľu musela odbiehať za niektorým z detí. Inokedy som skončila v posteli a doháňala spánkový deficit. No a potom boli aj dni, ktoré sa intenzitou zážitkov dali porovnať takmer aj s tým Novým Zélandom.
Dnes sme sa zobudili na našej chate v Nízkych Tatrách. Dole v dolinách sa ľudia prebúdzali do hmly, nám však metre nad morom hrajú do kariet a máme krásne slnečné počasie. Slnko sa ešte ani nestihlo prehupnúť cez vysoké hrebene okolo nás a my už narýchlo zvolávame našu rodinnú plánovaciu komisiu. Takýto krásny deň by bolo škoda stráviť motaním sa s deťmi popri chate. Sme preto jeden k druhému veľkorysí. Paľko získa celé doobedie a ja sa teším z voľného poobedia.
Kým ja kočíkujem spiacu Alžbetku a popritom Emke predstavujem čaro prichádzajúcej zimy, Paľko rýchlym turistickým tempom vyráža na výlet na hlavný nízkotatranský hrebeň. Kým ja bojujem s Alžbetkiným plačom a nespavosťou a vysvetľujem nespokojnej Emke, prečo tretí banán na desiatu nedostane, Paľko už stojí na hrebeni Nízkych Tatier a pozerá sa na neskutočné výhľady okolo seba. Domov sa vracia ako vymenený. Tak trošku v eufórii, oči mu iskria a líca horia.
Poobede sa vymeníme. Paľko vyráža s kočíkom a Emkou, ja si zaväzujem bežecké topánky. Kým zvyšok rodiny pečie hlinené bábovky a naháňa susedove mačky, ja bežím po lesnej zvážnici smerom na Prednú Maguru. Slnko je už nízko, krajina ponorená v mäkkom ružovožltom svetle, výhľady dokonalé. V tej chvíli presne viem, ako sa pred pár hodinami cítil môj manžel.
Domov sa vraciam s rovnako širokým úsmevom, s akým prišiel aj on. Spoločne nachystáme deti do postelí a keď zaspia, príjemne unavení rekapitulujeme dnešný deň. Neuveriteľné, koľko sme toho stihli. Deti zažili dve zaujímavé prechádzky zimnou dolinou. A čo my rodičia? Trochu detí, trochu športu, veľa zážitkov.
Veru, táto koronamaterská vo dvojici vôbec nie je zlá.
