Nemala som potuchy, o čo presne by malo ísť. Niečo, čo nie je príliš drahé, veľké ani hlučné. Dostatočne jednoduché, aby bolo dieťa schopné pochopiť princíp po krátkom úvodnom zaškolení a dostatočne zložité, aby ho to neomrzelo po piatich minútach.
Vlastne, ak by som bola celkom úprimná, dúfala som, že sa mi podarí dokúpiť ten zázračný gombík na vypnutie, ktorý mi k môjmu bábätku zabudli pribaliť. Nájsť si čo i len pol hodinu voľného času bolo pre mňa také komplikované, že som bola presvedčená, že som buď veľmi neschopná, alebo som proste prehliadla nejakú zásadnú informáciu o rodičovstve. Veď hádam takto nežijú všetky matky na svete. Možno správna hračka vyrieši všetky moje problémy.
Hračka za hračkou pribúdala vo veľkej škatuli v našej obývačke. Určite vás neprekvapí, že žiadnu takú zázračnú som nenašla. Moje deti aj tak najviac bavilo, keď som s nimi na koberci sedela ja. Mala som rovnako málo času a stále viac predmetov, ktoré bolo treba upratovať a organizovať.
Keď sme sa sťahovali do väčšieho bytu, zatúžila som stať sa minimalistkou a veľkú časť našich prešpekulovaných, motoriku a intelekt rozvíjajúcich, hračiek som vytriedila pre iné bábätko. Ktovie, možno bude mať jeho mama viac šťastia a niektorá z nich ho zaujme natoľko, že pri ňom aj segedín navarí.
A ak nie, stačí len vyčkať. Pri malých deťoch totiž nerobia zázraky dokonalé hračky, ale čas. Ja už na kobercové obdobie, keď som popri deťoch ledva navarila obed, len spomínam. Dnes toho dokážem omnoho viac. Povybavovať nudné dospelácke povinnosti, zacvičiť si, niečo dobré upiecť, ba sem-tam aj článok napísať.
Dievčatá podrástli a pochopili, že aj keď som od nich ďalej než dva metre, sú stále v bezpečí a milované. Odvážili sa celkom samé vydať na prieskum do vedľajšej izby a zapáčilo sa im to. A keď objavili svoju vlastnú fantáziu, to sa len začali diať divy.
Hračky už nemáme v škatuli. Ležia na policiach, tak aby dievčatá presne videli, s čím sa môžu hrať. Vždy vytiahnem len pár a každú nedeľu ich mením za iné. A neverili by ste, koľko pozornosti sa zrazu našim hračkám dostáva a na koľko rôznych účelov sú za ten týždeň využité.
Tentokrát sa na čestné miesto na poličke dostala aj jedna hračka, ktorú som Alžbetke na rozvoj jemnej motoriky kúpila asi pred pol rokom. Je to malý drevený kváder so štyrmi dierami, do ktorých sa zastrkujú drevené kolíky ozdobené roztomilými hlavičkami zvieratiek. Keď zatlačíte dostatočne razantne, pružina na dne diery vystrelí zvieratko von z podstavca a celá aktivita môže začať odznova. Keď to tak teraz popisujem, asi sa ani netreba čudovať, že táto zábava moje deti nebavila pridlho. Zato teraz, keď sú o čosi vynaliezavejšie, zažívajú drevené kolíky so zvieracími hlavami zlaté časy. Dievčatá z nich spravili naozaj multifunkčný predmet.
Raz slúžia ako pasažieri do vláčika z lega, potom ako sviečky na imaginárnu narodeninovú tortu. Niekedy mi ich Emka donesie a povie, že je to kytica kvetov, vraj len tak pre radosť. Keď cvičím, dievčatá ich používajú ako činky, keď sa hráme na lekára, je to vraj injekcia s očkovacou látkou.
Preto ma ani dnes ráno neprekvapí, keď dcéry nájdem na koberci sedieť práve s týmito drevenými zvieracími kolíčkami.
„Ako sa hráte?“ vyzvedám.
„Na zlozvyk,“ odvetí Emka a prikladá si drevený kolík k ústam.
Nechápavo čakám, čo mi ešte povie.
„Jednu fajku mám ja a druhú Alžbetka,“ vysvetľuje mi a tvári sa pritom ako učiteľka, ktorá sa rozpráva s naozaj veľmi pomaly chápajúcim študentom. „Preto na zlozvyk.“
Schuti sa zasmejem a som rada, že zatiaľ sa moje deti na zlozvyky len hrajú.
