Prichádza do života a učí sa, ako ho žiť. Spoznáva, skúša, robí chyby.
Každá udalosť, každá interakcia so svetom, zanechá na polienku stopu. Niekedy len malý škrabanec, inokedy hlboký zárez. V dospelosti by ste ho nespoznali. Hladké polienko sa zmenilo na jedinečný komplikovaný výtvor. Niektoré plochy sa vyhladili, iné naopak zdrsneli, objavili sa ostré ryhy, hlboké údolia aj sotva viditeľné, vráskam podobné, línie. Kým na začiatku boli všetky polienka veľmi podobné, teraz dve rovnaké nenájdete. Z dieťaťa sa stala dospelá osobnosť s charakteristickými črtami tváre, nezameniteľným postojom, svojským správaním, jedinečnými schopnosťami i nedokonalosťami.
Ktovie, či som práve nezaťala prihlboko? Ktovie, či som práve nespravila niečo, čo v mojej dcére zostane navždy zapísané?, blysne mi neraz hlavou. Ako matka so svojimi dcérami trávim toľko času ako nikto iný. Určujem plynutie ich dní. Každý deň robím stovky drobných rozhodnutí, ktorými ovplyvňujem ich život.
Nie vždy sa zachovám správne. Hnevám sa, kričím, alebo poviem niečo, čo by matka svojim deťom vravieť nemala. Nechám ich plakať možno až pridlho. Nepodržím ich v situácii, keď by som im mala byť oporou. A potom sa pýtam sama seba, či som ich práve navždy nepoznačila.
Niekedy neviem, čo je správne. Pevný režim alebo voľnosť? Spoločná hra alebo samostatné spoznávanie sveta? Chrániť dieťa pred všetkými rizikami alebo ho nechať popasovať sa s nimi?
A s každou dilemou prichádza otázka: Rozhodla som sa správne?
Niekedy, keď mám horší deň, predstavujem si, ako každým svojím rozhodnutím, slovom či skutkom, mením svoje deti. Ako do hladkého polienka vrývam jednu nezmazateľnú ryhu za druhou.
Nechám sa unášať fantáziou. Vidím svoju dcéru, ako už dospelá sedí v ordinácii u lekára.
Ten si ju so záujmom premeriava, potom povzdychne.
„Bolesti chrbta máte z toho, že Vás Vaša matka ako novorodenca nosila vo vertikálnej polohe,“ vysvetľuje, študujúc hŕbu papierov. „Problémy so zrakom Vám spôsobila Vaša sestra, keď Vám v troch rokoch opakovane zasvietila baterkou do očí. Keby ste v dvanástich mesiacoch nespadli z gauča na hlavu, mohli ste mať IQ vyššie o dvanásť bodov. A trvalý vzťah nedokážete naviazať kvôli tomu, že Vás matka nechala v troch mesiacoch desať minút plakať v postieľke.“
Rýchlo túto predstavu zaženiem. Som rada, že takto to nefunguje. Že prepojenie medzi rozhodnutiami rodičov v detstve a problémami v dospelosti nie je také jednoznačné.
Na druhý deň svieti slnko. Len to samotné stačí na to, aby som sa na veci dívala inak.
Asi som svoju schopnosť ničiť svojim deťom život predsalen trochu precenila.
Áno, asi sa občas zachovám inak, ako kážu príručky pre zodpovedné milujúce matky. No omnoho častejšie sa zachovám najlepšie, ako viem.
Snažím sa svojim deťom odovzdať schopnosti a charakterové vlastnosti, ktoré sama považujem za vzácne cnosti. Učím ich, vysvetľujem im a dúfam, že svojím konaním do polienka vrývam nenápadné krásne vzory. Dúfam, že ho spevňujem, aby v budúcnosti lepšie odolávalo nečakaným ranám.
Využívam obdobie svojho vplyvu, kým ešte trvá.
Dostalo sa mi totiž obrovskej pocty. Pripraviť dve malé stvorenia na život. A to je krásna zodpovednosť.
