„Áno, mohla,“ odvetí stručne.
„Chcela som piecť bábovku...“ začnem.
„Dobre,“ prikývne.
„Ale nemám maslo.“
„Aha.“
Chvíľu čakám, či príde na to, čo od neho chcem. Prechádzam sa po byte, ukladám rozhádzané hračky a nenápadne ho sledujem. Nevyzerá, že by ho moje posťažovanie príliš zasiahlo.
Skúsim byť konkrétnejšia: „Mohol by si ísť do obchodu?“
„Mohol.“
Stále bez výraznejšej akcie.
„A pôjdeš?“
„Jasné.“ A hneď sa aj obúva, aby mohol vyraziť.
Už som si zvykla, že môj muž potrebuje jasné inštrukcie. Že náznaky či smutné pohľady ostávajú bez reakcie. Neviem, či má naozaj tak málo empatie, alebo či to robí tak trochu naschvál.
Veď on sám hovorí, že takéto ukrývanie prosieb medzi riadkami mu nie je po chuti. Keď sa mu aj podarí skryté prianie odhaliť, len samotný spôsob, akým bolo sformulované, ho provokuje natruc ho nevypočuť.
Kedysi ma to hnevalo, neskôr som to vzala ako príležitosť popracovať na svojich komunikačných schopnostiach. Stavím sa, že môj manžel nie je jediný človek na svete, s ktorým treba komunikovať jasne a jednoznačne a ja svoje novonadobudnuté schopnosti ešte mnohokrát využijem vo svoj prospech.
„Ešteže aspoň deti sú také priame,“ pochvaľoval si minule Paľo komunikáciu so svojou dcérou. „Čo na srdci, to na jazyku.“
Áno, v tomto ohľade by som sa od našej Emky mohla učiť. Žiadne okľuky, vyjadruje sa úprimne a priamočiaro. Bez okolkov nám povie, že jej vôbec nechutí obed a že chce radšej chlebík. Alebo, že chce ísť k babke, lebo s maminou nie je žiadna sranda.
Až nedávno sa veci začali meniť.
„Mamina, chcela by som plienočku,“ zahlásila minule počas dlhšej cesty autom.
„Plienočku?“ zarazila som sa v prvej chvíli. Veď plienky už vyše roka nenosí.
Ako správna žena však veľmi rýchlo odhalím, čo nám tým chce povedať.
„Chceš cikať?,“ opýtam sa na rovinu.
„Áno,“ prikývne, spokojná, že som vyslanú tajnú správu zachytila.
Alebo v nedeľu ráno.
„Mamina, je mi hrozná zima na nožičky!“ vykrikuje Emka z izby.
„Tak si daj ponožky,“ poradím jej na diaľku.
Emka bedáka ďalej. „Mamina, je mi hrozná zima na nožičky!“
Je na čase preskúmať, čo sa v izbe vlastne deje. Emka sedí bosá na koberci a v kúte stojí vysmiata Alžbetka s oboma sestrinými ponožkami v hrsti.
„Alžbetka ti nechce vrátiť ponožky?“ pýtam sa Emky. Prikývne a je vidno, že je spokojná, že som jej prišla na pomoc.
Veru, bude to mať ten náš tatino ešte s nami ťažké. Ak Emka dokáže už v troch rokoch takto pekne po žensky zamaskovať svoje požiadavky, som zvedavá, ako sa s nami bude rozprávať v puberte.
Na druhej strane, aspoň sa Paľko na oplátku naučí niečo od nás dievčat. Tak ako som sa ja pri ňom učila hovoriť priamočiaro, môže on trénovať schopnosť empatie a čítania zakódovaných ženských správ. Približne polovica obyvateľov našej planéty sú ženy a tak túto schopnosť určite ešte mnohokrát využije vo svoj prospech :)
