Ja trávim najviac času so svojím manželom. A veru, každým spoločne stráveným dňom meníme jeden druhého. Preberáme od seba zlozvyky, slovné spojenia, svetonázory. Inšpirujeme sa.
Môj muž ma zmenil. Pod jeho vplyvom som začala žiť inak ako predtým a stala sa tak šťastnejším a spokojnejším človekom.
Naučila som sa...
Žiť viac spontánne a v prítomnom okamihu
Rada plánujem. Dalo by sa povedať, že je to moja záľuba. Večer sa posadím na gauč a do detailov si premyslím, ako bude vyzerať nasledujúci deň. Mám rada všetko pod kontrolou a plánovanie mi dodáva pocit, že to tak skutočne je. Keď niečo môj plán nabúra, dokáže ma to poriadne vykoľajiť.
Môj manžel je iný. Je schopný sa na obed rozhodnúť, že večer odchádza s kamarátmi na pár dní do Talianska. Keď má nečakanú chvíľu voľna, prečo bez ohlásenia neprekvapiť starú mamu? A keď sa ho vo štvrtok opýtam na plány na víkend, väčšinou odpovie, že je to ešte ďaleko.
Priznám sa, že zo začiatku som z toho bola poriadne rozhodená. Ako si mám naplánovať deň, keď mi môj manžel nie je schopný poskytnúť potrebné dáta?
No postupne som sa naučila nebrať svoje plánovanie tak vážne a bez predsudkov príjmať všetko, čo mi život prináša. A po niekoľkých rokoch tréningu som sa dostala do štádia, že si dni s občasným prekvapením úprimne užívam.
Keď som sama pred sebou priznala, že život nikdy nebudem mať stopercentne pod svojou kontrolou, začala som si viac vážiť prítomnosť, hoci aj celkom inú ako tú, čo som si deň predtým naplánovala. Moja myseľ sa otvorila spontánnym rozhodnutiam a na prvé počutie šialeným nápadom.
Stále veľa plánujem. No naučila som sa vychutnávať si aj chvíle, keď sa nekontrolovateľne rútim do neznáma. Byť listom unášaným divokou riekou. Ten pocit je až návykovo oslobodzujúci.
Nerobiť si robiť ťažkú hlavu z toho, čo si o mne myslia ostatní
Pamätám si jeden zážitok zo strednej školy. Išli sme na školský výlet na turistiku. Moje spolužiačky bedákali, že si nemajú čo obuť, že nemajú športové oblečenie, že si v lese dolámu nechty. Vraj čo je to za hlúpy nápad, takýto školský výlet. A ja, hoci som bola skúsenou turistkou, som tak veľmi chcela byť ako ostatní, že som doma nechala turistické topánky, technické tričko, ba dokonca aj gumičku do vlasov. Len, aby som zapadla a aby o mne moje mesto milujúce spolužiačky nezistili, že po pravde mám hory celkom rada.
Často som nemala odvahu svetu ukázať, aká som v skutočnosti. Vymýšľala som si, ako trávim voľný čas, aké filmy som videla (nemohla som predsa priznať, že ten film čo videli „úplne všetci“ vôbec nepoznám) zatajovala som, že viem bežkovať (zjazdové lyžovanie malo v tej dobe omnoho väčšiu popularitu), nedokázala som povedať nie a svoje názory som menila podľa toho, aby som sa zapáčila tým, s ktorými som sa práve rozprávala.
Pri rozhodovaní som sa riadila tým, aby som svojím konaním nikoho neurazila či nerozosmutnila a aby si o mne nikto nič zlé nepomyslel.
Môj manžel ma naučil nebáť sa kritiky, začudovaných pohľadov či nepochopenia. Stáť si sám za sebou za každých okolností.
Vždy sa nájde niekto, kto bude mať pripomienky, bude ohovárať, či znevažovať moje snaženie. No pokiaľ to nie je niekto z najbližšej rodiny či priateľov, nestojí to za to, aby som nežila život podľa svojich predstáv.
Nebáť sa vydať aj po ceste, kadiaľ ešte nikto nešiel
Doslovne aj obrazne.
V našej rodine sa na výlety chodievalo takmer výlučne po turistických trasách. Pozorne sme sledovali značky na skalách či kmeňoch stromov a dávali si pozor, aby sme nedopatrením nezišli z tej správnej cesty. Navštevovali sme miesta z turistických sprievodcov a štverali sa na vrcholy so zvučnými menami.
Môj manžel sa turistickými značkami príliš neriadi. Zobral ma na tenké lesné chodníčky, bezvýznamné zvážnice či po stopách srniek cez kríky a húštiny. Ukázal mi miesta, ktoré ešte nikto nepomenoval.
A tento prístup mi ukázal aj v živote. Nebojí sa žiť inak ako väčšina. Pozerá sa na stereotypné situácie novým pohľadom a hľadá spôsoby, ako žiť múdro a podľa svojich predstáv. Isť vlastnou cestou. Argument Ale to sa tak nezvykne robiť... preňho nie je argumentom.
Predchádzať nedorozumeniam otvorenou komunikáciou
Dosť dlho som žila v predstave, že čítanie myšlienok je schopnosť, ktorej existenciu síce nikto nepotvrdil, no väčšina ľudí ju napriek tomu má.
Minimálne v mojej najbližšej rodine tomu všetko naznačovalo. Keď niekto niečo potreboval, málokedy bolo treba o to explicitne žiadať. Keď som v noci pricestovala vlakom na železničnú stanicu, hneď bola na stole ponuka, že ma rodičia prídu odviezť domov. Keď som si s niečím nevedela rady, vždy sa našiel niekto, kto mi ponúkol pomoc. A keď mi bolo smutno, bolo jasné, že do hodiny si to niekto všimne a bude vyzvedať, čo ma trápi.
Empatia. To je to slovo, ktoré túto schopnosť čítania myšlienok dokonale pomenováva.
Ak sa ku mne niekto správal inak, považovala som to za neochotu. Neuvedomila som si, že možno len nevie, čo od neho chcem.
Komunikácia je základom pochopenia v každom vzťahu. A ja som vďačná, že som sa vďaka vzťahu s manželom naučila komunikovať aj s ľuďmi, ktorí nemajú rovnakú povahu ako ja.
Môj muž ma naučil, že to, že nedokáže plniť moje priania na základe nejasných náznakov, skormútených pohľadov a veľavravného mlčania, neznamená, že mi priania plniť nechce. Naopak. Keď jasne a zrozumiteľne predložím svoju požiadavku, splní mi ju veľmi rád. Nedostatok empatie neznamená neochotu.
Naučila som sa byť transparentná. Hovoriť o svojich pocitoch, požiadavkách a predstavách. Prestala som sa spoliehať na to, že ten druhý príde na to, čo od neho chcem.
A to je veľmi cenná schopnosť do života. O nič menej ako empatia.
Tráviť čas sama so sebou
Do manželstva vstupujete s tým, že chcete s tým druhým stráviť zvyšok svojho života. O to paradoxnejšie je, že som sa práve počas manželstva naučila tráviť čas aj sama.
Často som počúvala názory, že rodina by mala byť stále pokope. Že keď sa niekde zjaví jeden partner bez druhého, znamená to, že zrejme majú nejaké problémy. Asi preto ma tak zraňovalo, keď chcel môj muž tráviť čas aj osamote. Vari ma nemiluje, keď potrebuje byť bezomňa?
Postupne sa situácia zmenila.
Nie, nedonútila som muža, aby všetok čas trávil s rodinou. Práve naopak. Čas osamote som začala tráviť aj ja.
A vtedy som pochopila, aké hodnotné sú takéto chvíle. Práve počas nich najlepšie spoznávam samú seba, čelím svojim myšlienkam a emóciam. Prehodnocujem svoj život a čerpám novú silu. Stačí pár minút a do nášho manželstva sa vraciam s omnoho väčším entuziazmom, láskou a novými nápadmi. A takéto pozitívne účinky pozorujem aj u svojho muža.
Preto mu už nevyčítam, keď mi oznámi, že sa potrebuje ísť vyvetrať. Práve naopak. Niekedy som to práve ja, čo ho „vyvetrať sa“ posielam. Aby sa nám po pár hodinách domov opäť vrátil ten sebavedomý inšpiratívny muž, ktorého som si pred pár rokmi brala.
