Na strednej škole je určená presná hranica medzi tými normálnymi, ktorých všetci milujú a obdivujú a medzi tými ostatnými, ktorých si nikto nevšíma, sú nenápadní a podľa všetkých tak trošku zvláštni. A táto hranica je veľmi tenká a krehká. Stačí, že máš dobré známky a vzorné správanie, hneď sa z teba stane zaškatuľkovaná slušáčka alebo (v tom horšom prípade) bifľoška. Keď nesedíš celý deň na pokeci, pred telkou alebo v nejakom zadymenom podniku v meste, už si čudná. Ak máš aj iné záujmy ako nakupovanie, vymetanie miestnych barov a diskoték a flirtovanie s každým chlapom, ktorý ti príde do cesty, hneď sa z teba stane sivá myška triedy, o ktorú nik ani len nezavadí pohľadom. A ak si na strednej škole hneď na začiatku nevybuduješ dobrú povesť, z tohto zaškatuľkovania sa už ľahko nevymotáš...
Neznášam to. Keď si o mne myslia, že sa stále len učím... Keď ma niekto nazve bifľoškou... Veď to, že má niekto dobré známky, nemusí hneď znamenať, že sa všetko biflí naspamäť... Niekomu to proste páli...
Keď náhodou niečo „vyvediem" hneď je z toho správa mesiaca. Keď na školskom výlete utečiem v noci z chaty, všetci sa ma pýtajú, či sa zo mňa stáva grázlyňa. Keď dostanem trojku z písomky z matiky, môžem sa prichystať na hlúpe otázky, ako to, že JA som nedostala jednotku. Keď niekomu vynadám, všetci sa na mňa dívajú akoby som spadla z neba... Atď, atď... To isté, stále dookola...
Občas mávam strašnú túžbu spraviť niečo ilegálne. Niečo čo nadobro zničí moju „úžasnú" povesť. Nenaučiť sa na písomku... Sfalšovať ospravedlnenku a odísť zo školy v strede vyučovania... Poriadne sa opiť... Vynadať učiteľke... Vykašľať sa na všetko a byť ako ostatní... Prekročiť hranicu a byť jednou z tých „normálnych"...
Som však aká som. Slušná, zodpovedná... Aj keby som chcela, nezmením sa... A komu sa to nepáči, nech sa dá vypchať!
