„Môžem spať v šatách?“ opýta sa ma.
„Nie,“ odpoviem bez rozmýšľania.
„Prečo nie?“ vyzvedá.
„Lebo šaty nie sú na spinkanie.“
„A prečo šaty nie sú na spinkanie?“
Zamyslím sa. Márne hľadám racionálny dôvod, prečo jej vlastne spánok v šatách zakazujem. Zrejme preto, že mi to zvykla hovoriť moja mama a tej zas jej mama.
Po krátkom tichu cítim, ako vo mne začína vrieť neopodstatnený hnev. Hnevám sa, že svoje rodičovské zásady nedokážem racionálne zdôvodniť. Mám chuť povedať to slávne „Lebo som povedala!“
Namiesto toho sa zhlboka nadýchnem a poviem: „Máš pravdu Emka. Vlastne sama neviem, prečo sa v šatách nezvykne spinkať. Ak chceš, pokojne v nich spi.“
Pri výchove svojich dcér sa snažím každý zákaz či príkaz podložiť hodnovernými dôvodmi, prečo je dôležité ho poslúchnuť. Nechcem, aby jediným argumentom bolo, že rodič má právo deťom prikázať, čo sa mu zachce, bez ohľadu na akúkoľvek racionalitu.
Keď deti poznajú dôvod mojich inštrukcií, sú oveľa ochotnejšie poslúchnuť. Ba dokonca, časom niektoré veci začnú robiť sami od seba, bez toho, aby som musela čokoľvek povedať.
Okrem toho, takýto prístup je aj testom pre mňa samú, či daná situácia stojí za napätie a hádky.
Pri vysvetľovaní prečo nechcem, aby moje deti niečo robili, často zistím, že je to skôr kvôli mojej pohodlnosti a zaužívaným spoločenským normám ako kvôli nejakému skutočnému dôvodu.
Prečo nemajú chytať blato? Pravdepodobne preto, že sa mi nechce prať oblečenie. Prečo nemôžu mať na každej nohe inú ponožku? Asi preto, lebo sa mi viac páčia nohy dvojčatá. Prečo nemôžu papať z veľkého dospeláckeho taniera? Lebo v mojej zidealizovanej predstave papajú z rozkošných malých detských mištičiek. Prečo nesmú sedieť na konferenčnom stolíku v obývačke? Lebo ani ja som to nikdy nemohla.
Počas dňa s deťmi je veľa situácií, v ktorých mám chuť zakazovať a prikazovať. No ešte predtým, než to spravím, položím si otázku, či to naozaj stojí za tú drámu.
O niektorých veciach sa diskutovať nedá. Čo budeme jesť, kedy pôjdeme spať, že cez cestu prechádzame spolu a že si navzájom neblížime. No riskovať záchvat hnevu kvôli tomu, že dcére nechcem dovoliť obliecť si tepláky a na ne ako vrchnú vrstvu pančuchy, alebo že chce ísť von s ruksakom plným knižiek, naozaj nemám za potreby.
Po odskúšaní na deťoch, som začala tento prístup aplikovať aj v komunikácii s dospelými. Keď mi chce starká nabaliť škatuľu koláčov a desať rezňov, môžem sa s ňou pätnásť minút dohadovať, že také množstvo naozaj nedokážeme zjesť. No stojí mi to za tú drámu? Nie. Keď manžel prebehne v špinavých topánkach cez pol bytu, môžem mu vynadať. No stojí mi to za tú drámu? Nie.
Keď už sa hádať, tak aspoň o niečom, čo je toho skutočne hodné.
