Začne to nevinne, chceme si kúpiť lístky. Kúpiť lístky nie je žiadna veda, nie sme blbí, zapnem notebook a nájdeme stránku železníc, kúpime, vytlačíme. Postupne prejdeme asi celým internetom a vzdáme to. Nekúpime, nevytlačíme. India, dobre.
Ideme na stanicu.
(Poznámka pod čiarou: "Ideme na stanicu" v podmienkach indického veľkomesta znamená približne pätnásť minút na rikši, státie v rade na metro, cestu metrom a kúsok peši. Dokopy hodina, dajme tomu.)
Stanica. Ak môžu existovať meteosenzitívni ľudia, tak ja budem senzitívny na železničné stanice. Po pár minútach sa začínam cítiť previnilo za každú neamputovanú končatinu a všetko, čo mám od rána v bruchu. V prípade našej stanice ide o kombináciu sirotinca, poľnej nemocnice, útulku, starobinca, nocľahárne a geriatrie. Jáj a ešte železničnej stanice.
Pôjdeme do Darjeelingu. Máme pred sebou týždeň voľna a na stanicu sme prišli presne s takýmto plánom. Darjeeling. Odchod dnes večer alebo zajtra, uvidíme.
Kým zistíme, že lístky pre zahraničných cestujúcich (stálo to tam presne takto: zahraniční cestujúci) sa predávajú v zvláštnej miestnosti na poschodí, vystojíme náš prvý rad. Dobre. Ideme na poschodie.
V strede miestnosti stojí niekoľko starých plyšových gaučov: sadnete si na jeden z nich a máte pocit, že sa pod vami stlačil na polovicu. Je to presne ten typ gauča, aký by sa dal očakávať u starej mamy alebo vo veľmi modernej a veľmi štýlovej kaviarni. Alebo tu.
Najprv si vyplníme žiadosť. Predtým ako sa zahraničný cestujúci postaví k okienku, potrebuje totižto vyplnenú žiadosť s osobnými údajmi, cieľom a dátumom cesty. Dobre. Vyplníme.
So žiadosťou prechádzame k okienku, pán s fúzmi a prístroj podobný počítaču. Pán s fúzmi vyťukáva do prístroja Darjeeling a dnešný dátum. Not available! Skúste zajtrajšok. Not available! Po chvíli je jasné, že not available musí zamestnanec indických železníc hovoriť aj zo spánku, všetky vlaky sú buď obsadené, zarezervované alebo zrušené: povodne, zemetrasenia, zosuvy, vykoľajenia, požiare, čokoľvek.
Pán s fúzmi nám navrhuje Gou. Jediný vlak, kde by na zajtrajšok voľné miesta ešte boli, je Goa express. Darjeeling je síce mesto v horách a Goa leží tisíce kilometrov opačným smerom na pobreží oceánu, no pán za okienkom tvrdí, že ak nemôžeme ísť do Darjeelingu, môžeme navštíviť Gou. Vlak odchádza zajtra popoludní. Cesta nám bude trvať asi osemnásť hodín (eighteen hours, toto číslo nám utkvie) a na druhý deň sme na mieste. Všetkým, čo pán s fúzmi rozpráva si celkom istí nie sme, indický prízvuk, ale prikyvujeme. Goa. Osemnásť hodín hodín cesty. Zajtra.
Svoju novú destináciu si rýchlo kontrolujeme na mape, súhlasíme a platíme. K pánovi s fúzikmi, eighteen hours a indickému prízvuku sa počas cesty Goa expressom vrátime ešte tisíckrát. Času bude.
Na druhý deň sa motáme po nástupišti, odmietame predajcov vody, kníh, banánov, čaju, a peňaženiek, hľadáme svoj vagón a nastupujeme. Trieda 3AC. Na indických vlakoch je pekné, že nijaká prvá, druhá, tretia ani posledná, ani najposlednejšia trieda neexituje. Ak cestujete tou najlacnejšou triedou, cestujete v sitting class. Ak chcete ísť tou najlepšou, bude sa volať 1AC: vagón s klimatizáciou a dvoma posteľami v jednom kupé. My cestujeme v 3AC. Šesť spiacich ľudí v kupé a klimatizácia. Kompromis.
(Druhá poznámka pod čiarou: v prípade indických železníc slúži slovo kupé na označenie šiestich lôžok oddelených od zvyšku vagónu závesom. Alebo ťažkou záclonou, takým niečím.)
cez uličku
Pohýname sa, cestujeme. Na to, že náš vlak má počas nasledujúcich osemnástich hodín prekonať asi tisícosemsto kilometrov, nejde najrýchlejšie. Kým sa zotmie, každému z nás je jasné, že v rýchlovlaku najnovšej generácie pravdepodobne nesedíme a tisícosemsto kilometrov za osemnásť hodín je dosť podozrivý údaj. A celé to bolo dosť znepokojivé, hovoríme si teraz nahlas, už keď sme náš rýchlovlak prvýkrát videli zvonku, ale dobre. Cez noc to dobehneme. Zaspávame.
Budím sa o niekoľko hodín skôr, ako by som si prial: tomatasúp, čáj, omelét! Zvuky z uličky sa striedavo približujú a vzďaľujú, predajcovia paradajkovej polievky, čaju a omelety prechádzajú z jedného konca vlaku na druhý a je jasné, že nikto z nás už nezaspí. Vlak raňajkuje.
Kupujem si omeletu v alobale a chlieb. Kým prídem na to, že smetné koše v našom kupé, v našej chodbičke a ani v iných kupé a iných chodbičkách neexistujú, vlak poodhadzuje svoje alobaly a plastové poháriky na zem. Neskôr ich ktosi pozametá, zem popráši bielym práškom (?) a na obed sa to opakuje.
a neskôr bolo v ponuke aj toto jedlo, ale nešlo na odbyt
Kontrolujeme mapu. Kontrolujeme názvy staníc. Za pätnásť hodín sme prešli jednu tretinu cesty. Najbližšiu hodinu nám tieto údaje prechádzajú hlavou, konštatujeme, že pán s fúzikmi bol humorista, blázon, pekná sviňa, popletenec a zradca. Padnú aj oveľa horšie slová. Eighteen hours. Osemnásť hodín naša cesta trvať určite nebude.
Keď sa nám podarí nájsť sprievodcu, prichádza pravda. Naša cesta má trvať jeden deň a osemnásť hodín. One day and eighteen hours. Ešte raz, prosím. One day and eighteen hours. V tomto momente je indický prízvuk nášho sprievodcu oveľa zrozumiteľnejší, ako by sme si želali. Jeden deň a osemnásť hodín. O chvíľu by sme mali byť v polovici.
Vraciame sa do svojho kupé a hlasujeme. Navrhujem, aby sme pokračovali v ceste, pri oceáne strávili dve noci a potom sa otočili naspäť. K tomu pridávam, že potrebujeme už iba pár hodín a z celej cesty budeme mať polovicu za sebou, no tento argument sa obracia proti mne. V priamej demokracii prehrávam, Goa sa ruší a našu destináciu meníme na najbližší možný cieľ. Keď sa náš vlak priblíži k Bombaju, vystupujeme.
