To, čo sa v našej krajine za dve posledné desaťročia udialo, sa dá hodnotiť všelijako. Niektorí smútia nad rozpadom federácie, iní sa z neho radujú. Mnohí by našu korunu tak ľahko nepustili, ďalší sa tešia z eura. Niektoré veci však nechutili nikomu. Tu sú tri recepty, ktoré nám za 21 rokov vonkoncom nevyšli:
1. recept: PRIVATIZÁCIA NA DIVOKO
(potrebujeme: štátne podniky, poslušné banky, charizmatického autokrata a veľa kamarátov)
Jedlo, ktoré Slovensku navaril Vladimír Mečiar, niektorých síce poriadne zasýtilo, ale nás ostatných z neho doposiaľ bolia bruchá. Ekonomickým problémom po rozpade krehučkého RVHP, by sme sa zrejme nevyhli nikdy, transformácia ekonomiky by bolela za každých okolností. Mečiarove vlády však namiesto zodpovedného vládnutia a citlivej pomoci postihnutým Slovensku servírovali ekonomický marazmus, medzinárodnú izoláciu a rýchle vytriezvenie z ideálov revolúcie.
„Priemerná mzda v roku 1999 dosahovala iba 88%, príjem na člena rodiny dokonca iba 73% predkrízovej úrovne. Sociálna katastrofa, ktorá postihla celé regióny, nebola iba v rozpore s očakávaniami vo chvíli prevratu, ale aj so základnými životnými skúsenosťami všetkých žijúcich generácii" (Ľ. Lipták: Nepre(tr)žité dejiny, Q111, 2008)
2. recept: PRASIATKA V ŽITE
(potrebujeme: starých komunistov a nové háby)
Keď sa zhromaždeným davom počas revolúcie nieslo heslo „Komunisti k lopate!", S. Štepka ho humorne pozmenil na „Poďme na nich lopatou!". Dav si však jeho slová neosvojil, na chvíľku sa odmlčal a vzápätí spontánne skandoval: „Nechceme násilie!". Nie nadarmo sa predsa revolúcii dávajú prívlastky „nežná" či „zamatová". Vďaka tomu, ako pohodlne sa staré kádre uplatnili aj v novom režime, však pridávam: „bezzubá".
Zločiny Štb zostali z väčšiny nepotrestané, Vasiľ Biľak za pozvanie spriatelených vojsk pred súd postavený nebol a tí najschopnejší sa popchali do nových strán. Po príklady však netreba chodiť len do niekdajšej SDĽ či dnešného Smeru. Ľudí, ktorí vedia kabát prehodiť za jednu noc, nájdeme aj vo väčšine strán súčasnej vlády.
Nikoho nechcem viniť z toho, že verí marxizmu-leninizmu. Je to predsa jeho právo a slobodná voľba. Rovnako nemám dôvod hnevať sa na ľudí, čo vstúpili do strany len preto, aby dostali lepšiu prácu alebo ich deti normálne vyštudovali. Ak ale niekto ohýba chrbát tak, ako práve fúka vietor, ak niekto svoje názory, hodnoty a svedomie podriaďuje túžbe po moci, z jeho jedál nám príde zle.
3. recept: VO VLASTNEJ ŠŤAVE
(potrebujeme: štyridsať rokov totality a polámané chrbtové kosti)
Štyri desaťročia na Slovensku neexistovalo to, čomu dnes hovoríme občianska spoločnosť. Krajinu omotávali ostnaté drôty, iné sa hovorilo doma a iné vonku, médiá podliehali cenzúre. Sloboda prejavu síce garantovaná bola, ale horšie to už bolo so slobodou po prejave. Nastupovali vodné delá, obušky, väzenské cely.
Za dvadsať rokov sme sa žiť v slobodnej spoločnosti nenaučili. Nezvykli sme si, že svoj názor môžeme povedať nahlas. Nezvykli sme si, že na každom kroku už nečíha všemocný štát. Nezvykli sme si, že rozhodovať môžeme my sami, že môžeme slobodne voliť.
Ak chceme žiť v slobodnej spoločnosti, neznamená to, že musíme byť chamtiví a nenásytní. Aby sme žili slušne a slobodne, nikde nie je napísané, že musíme voliť ľavicu alebo pravicu. Ak chcem žiť v slobodnej spoločnosti, v prvom rade musíme byť slobodní my sami. Tretí nepodarený recept treba čo najskôr niečím vylepšiť...
