Štyri desaťročia slobodné voľby nahrádzala trápna maškaráda. Demokratické hodnoty, ľudské práva a slobody jednotlivca nahrádzal ohnutý chrbát a poslušnosť. Tupé krúžkovanie Komunistickej strany. Štyridsať rokov.
Po všetkých Gottwaldoch, Zápotockých, Novotných a Husákoch ale prišiel november. Môj starý otec, vtedy človek v zrelom veku, na námestí nestál a neštrngal kľúčmi. O pár mesiacov však po štyridsaťročnom pôste hlasoval v prvých slobodných voľbách. A komunistická strana stratila väčšinu stabilných voličov. Od Víťazného februára totiž neviedla dobrú kampaň.
Dvadsať rokov po novembri začíname zabúdať. Komunisti sa prezliekajú za sociálnych demokratov, pri moci sa striedajú zločinci, klamári a antidemkrati, ktorých odbornosť sotva prekonáva Biľaka. Hodnoty, ktoré chcel november priniesť, akoby v jesennom bahne uviazli. A časy, ktorým mali kľúče symbolicky odzvoniť, nie a nie nadobro skončiť.
Aby sme my, prvé postkomunistické deti, nezabudli, netreba stavať sochy. Netreba odlievať busty Havlovi, Mikloškovi či Čarnogurskému. Dokonca netreba ani sedemnásteho novembra ostávať doma. Stačí čosi menšie. Čosi väčšie. Stačí ísť voliť.
Slobodné voľby sú najkrajšou oslavou demokracie. Sú sviatkom slobodných a slušných ľudí. Sú bolestným pre všetkých, ktorí si štyridsať rokov dobrovoľne krivili chrbtové kosti. Ignorovať voľby je právo každého človeka. Ide však o slobodné rozhodnutie neslobodných ľudí.
Môj starý otec od júna 1990 volil v každých parlamentných voľbách a zúčastnil sa aj niekoľkých referend. Zajtra však hlasovať nepôjde. Dopoludnia bude doma a keď počasie vyjde, popoludnie strávi v záhrade. Na referendum nemá čas.
Musím sa priznať, a to som starkému povedal aj rovno do očí, že argumentom prečo ignorovať najkrajší sviatok demokracie nerozumiem. Nemá čas? Cestuje niekam? Nie, nemá rád Sulíka.
Je jasné, že z referenda si politici opäť urobili lacnú kampaň. Je jasné, že teraz by Sulík referendum najradšej po použití hodil do koša. Je jasné, že limity na nákup vládnych limuzín sa dobre trblietali na bilbordoch a hodili do lacného zoznamu otázok. Napriek tomu by som si pár minút na referendum určite našiel. Stačilo by mať osemnásť.
Zajtrajšie referendum bude ďalším v rade. Ignorované, neúspešné, zabudnuté. Nebude to však neúspech Richarda Sulíka. Nebude to neúspech obsahu referenda. Bude to prehra slobodného človeka.
Asi pred rokom som sám zbieral podpisy pod petíciu za vyhlásenie referenda. Obmedziť imunitu poslancov? Voľby cez internet? Áno. A nepoznám ani nikoho, kto by chcel platiť koncesionárske poplatky a v novinách čítať reakcie politikov.
Ak sa má zo štyristotisíc občanov našej krajiny stať zástup občanov na jedno použitie, referendum bude naozaj prehrou slobodného človeka. Desať minút a sedem miliónov eur za to stojí. Aby sme slobodu pred dvadsiatimi rokmi získali, boli predsa potrebné oveľa väčšie obete. Dovoliť politikom slobodu človeka vylepiť v kampani na bilbord, potom strhnúť a zahodiť je fatálna chyba.
Nechcem byť občanom na jedno použitie.
Podarí sa mi ešte starého otca prehovoriť?