Bolo to v kupé rýchlika kdesi okolo Považskej. Oproti mne sedel mladík s vrkočom a hranatými rysmi tváre. Mal zvláštny pohľad, akoby mu v očiach neustále pulzovalo a ja som nemal potuchy, čo si mám o ňom vlastne myslieť. V istej chvíli sa rozhovor zvrtol k tomu, že práve zmaturoval a plánuje študovať históriu.
„Ja som sa ešte celkom nerozhodol, kam chcem ísť po gympli, ale dejepis ma tiež veľmi baví. Hlavne moderné dejiny, 20. storočie – rozpad monarchie, Slovenský štát, komunizmus... a tak...“zareagoval som. Chlapec sa na mňa znechutene zamračil a odvrátil pohľad na okno. Mlčal.
„To by ma nebavilo. Slovenské dejiny sú sračky,“ ozval sa po chvíli. „Nič, nič, nič, samá nuda. Dejiny sa robia inde, nie tu – v provinčnom štátiku.“
Teraz som pre zmenu na okamih ostal obarený ja. Nebolo to prvýkrát, čo som sa stretol s takýmto názorom, ale od tohto človeka som to naozaj nečakal. Vzápätí sa mi do úst tlačili slová o auguste ´68, o nežnej revolúcií, o tom, že aj dejiny malého národa môžu mať ohromnú silu. Nevybľabotal som však takmer nič.
„Vieš, ja si hlavne myslím, že slovenské dejiny sú strašne nudné. Akože nič proti takému Štúrovi, ale uzákoniť jazyk na nejakej fare bez akéhokoľvek mandátu... to je smiešne. Proste ma to ani rozoberať vôbec nebaví.“
Chvíľu som sa snažil vykladať čosi o tom, že aj také štúrovské dejiny môžu mať svoju iskru, svoj náboj, keď pochopíme, čo a za akých okolností sa vlastne stalo. Po mojej reakcii však nastalo smrteľné ticho. V Trnave sme sa pozdravili a chlapec z vlaku vystúpil.
Vlasatého chalana z vlaku nemôžem viniť z ničoho. Povedal na rovinu, čo si myslí, nebabral sa s tým a išiel rovno k veci. Vždy som si nahováral, že mám takýto prístup rád, ale znechutený výraz, akým ma ovalil, bol na mňa priveľa. Ako môže mladý človek na dejiny vlastného národa hľadieť takto?
Nie som historik. A nemám ani žiadnu inú kvalifikáciu. V podstate som neoperenec bez akéhokoľvek významu. Ale svoj názor mám a myslím si, že takto zahadzovať sa dá s handrou, nie vlastnou národnou identitou.
Zo slov ako „vlastenectvo“, „národ“ či „štátnosť“ sa stali vďačné karty politického boja. Je mi ľúto, keď sa kvôli nejakému uškriekanému boľševikovi bez chrbtovej kosti a arogantnému alkoholikovi s tryskáčom a drahými autami na Slovensku takéto slová v očiach súdnych ľudí výrazne zdiskreditovali. Reči o vlastenectve nepatria do úst ľuďom, ktorí jednou rukou hrabú, koľko vládzu a druhou zakrývajú voličom oči. Reči o vlastenectve nepatria do úst ľuďom, ktorí nimi napochytro zakrývajú čosi iné. Reči o vlastenectve si zaslúžia svoju vážnosť.
Témou číslo jeden dnes v našej krajine nie je žiaden boj za národ, história „starých Slovákov“ ani spievanie hymny. Ľudí najviac trápi, kde nájdu prácu, ako uživia svoje rodiny, či ich deti dostanú slušné vzdelanie, či súdy naozaj zaujíma spravodlivosť alebo ako je rozmohnutá korupcia.
Vlasteneckým zákonom, smiešnou sochou ani trápnym vykrikovaním pre obecenstvá na oboch stranách Dunaja politik pre svoju krajinu a jej ľudí politik nedosiahne nič. Skutočný vlastenec nepotrebuje teatrálne tlačovky ani táranice o starých Slovákoch. Skutočný vlastenec na čele štátu pracuje čisto a transparentne tak, aby krajina pod jeho rukami ekonomicky rástla, bola uznávaná v zahraničí a občanom všetkých názorov a národností zabezpečovala dôstojný a pokojný život. Slovíčka „vlastenectvo“ a „národ“ pritom netreba vôbec spomenúť.
„Syndróm slovenskej nespokojnosti“ podľa mojej mienky pramení z toho, že veľa ľudí nie je pyšných na svoju krajinu, pričom to nemusí byť len neznalosťou vlastnej histórie. Denne počúvam slová svojich rovesníkov o tom, v akej diere to žijeme, kde všade sa dá lepšie študovať, pracovať, žiť... Ak dnes takto časť mladých ľudí zmýšľa, je to signál nielen pre politikov, ale pre celú spoločnosť.
Nehovorím len o našej histórii – o národných buditeľoch, Štefánikovi, partizánoch, o nežnej revolúcii, lebo v histórii sa vždy dajú nájsť trhlinky a fakty poohýbať, ako sa nám hodí. Hovorím aj o budúcnosti. Mohli sme byť vari v deväťdesiatych rokoch hrdí na krajinu ovládanú mafiou, ktorá nadobúdala imidž čiernej diery strednej Európy? A môžeme byť dnes pyšný na štát, ktorého vládcovia kradnú a klamú, ktorého súdy odsudzujú odporcov, ktorého polícia spravila z nevinného dievčaťa a františkánov delikventov?
Pokiaľ dovolíme holohlavcom v uniformách nazývať sa vlastencami a skorumpo-vaným politikom, aby nás poučovali o láske k národu, nepodarí sa nám tým dokázať svoju silu a vážnosť, ale komplexy malého národa. Nepotrebujeme mystifikovať vlastné dejiny a nezmyselne nafukovať svoj význam. Potrebujeme slušne a zodpovedne žiť.
A mladí ľudia na príbeh svojej krajiny budú môcť byť hrdí.
Súvisiaci článok
http://potocar.blog.sme.sk/c/224905/Stara-mama-a-general.html
