Príbeh, o ktorom chcem hovoriť, sa začal o niečo skôr, ako sa Iveta Radičová ocitla na Úrade vlády. Bolo to vtedy, keď sa ako poslankyňa Národnej rady po neoprávnenom hlasovaní za pani Rosovú ospravedlnila a dobrovoľne vzdala poslaneckého mandátu. Chvíľu po tomto prešľape sa síce zdalo, že váha, že sa nedokáže rozhodnúť, čo je prednejšie. Ale napokon sa rozhodla správne.
Na prvý pohľad nič výnimočné - poslankyňa spáchala chybu, dokonca hrubú chybu, vzdala sa mandátu poslanca a verejne sa za svoje konanie ospravedlnila. Avšak v krajine, kde politika a mafia často splývajú v jedno, v krajine, kde sa každý ako kliešť drží teplého miestečka, to výnimočné bolo.
Ďalšou epizódou, ktorá signalizovala nové vône v slovenskej politike, bol štýl, akým pani Radičová viedla predvolebné politické boje - či prezidentský, či vnútrostranícky či ten posledný, kampaň pred voľbami do parlamentu.
Určite nebudem sám, ak poviem, že umiernený, nekonfrontačný prístup pani Radičovej k oponentom mi nikdy nebol príliš po chuti. Vždy som si predstavoval, aký náboj by politickým diskusiám mohla dať konfrontácia napríklad Fico - Mikloš, pretože Radičovej umiernený, niekedy vyslovene defenzívny prejav, mi prekážal. Dnes sa mi však zdá, že správaniu našej premiérky začínam rozumieť.
V prvom rade, nekonfrontačný prejav pani Radičovej počas kampane mobilizoval Ficových voličov dozaista menej, ako keby bol mediálnou tvárou SDKÚ pán Mikloš či Dzurinda. A v druhom rade, bol tento prejav predzvesťou nového závanu kultúry v našej politike po voľbách v júni 2010.
Možno vône, ktoré so sebou pani premiérka priniesla, nie sú ani zďaleka niečím výnimočným. Možno sú celkom štandardné, vo vyspelých demokraciách celkom bežné. Lenže po štyroch rokoch, ktoré sme premrhali bojovaním s novinármi, posielaním opozície za mreže a stavaním sôch na počesť predvolebnej kampane, voňajú začiatky politiky Ivety Radičovej veľmi príjemne.
Príkladom hodným za všetky sú nedávne oslavy 130. výročia narodenia generála Štefánika (http://potocar.blog.sme.sk/c/224905/Stara-mama-a-general.html). To, že osláviť zásluhy kľúčovej osobnosti národných dejín dokáže celá politická reprezentácia spolu, by malo byť samozrejmosťou. Robert Fico však štyri roky bujne rečnil o podpore národné povedomia, no oslavy Štefánika uchmatol iba pre seba. Namiesto skutočného vlastenectva tak ukázal svoju chamtivosť a morálnu plytkosť. Iveta Radičová dokázala jediným gestom oveľa viac.
Rozpovedal som však iba jednu polovicu príbehu našej prvej premiérky. Za clonou nových vôní totiž ležia premiérkine zlyhania - Dzurindova SIS, niekoľko veľmi zvláštnych ministrov (obrana, zahraničné veci, životné prostredie) či zatiaľ chabučké ambície ozdravenia štátnej kasy. A to sa len tak hodiť za hlavu rozhodne nedá.
Do záverečného skladania účtov vlády Ivety Radičovej však zostáva ešte veľa času. Mnoho ľudí v kruhoch vlády bude cítiť blízkosť korýt viac, ako zodpovednosť svojich funkcií a politika bude i naďalej „len o záujmoch a peniazoch" (R. Fico). Avšak do značnej miery závisí od predsedníčky našej vlády, či sa aj po štyroch rokoch udrží v politike vôňa dámy alebo budú do nosa udierať pachy z pozadia.
