„Áno."
„Áno."
Príbeh sa začal písať v sobotu, v lete 1965.
Od tej doby toho naši dnešní susedovci, pán Jozef a pani Mária, postíhali dosť. Založili si rodinu, vychovali deti, zabezpečili bývanie, tisíc ráz prekopali záhradu. A pán Jozef - ako správny chlap - postavil dom, zasadil strom a synov splodil hneď dvoch. No nádhera.
Idylka však netrvala večne a rozplynula sa, keď by to človek čakal najmenej, na dôchodku. Domček vystavaný, miesta pre celý regiment. Okná novučké, fasáda ako zo škatuľky. Aj autíčko ešte vládze. A záhrada, na tú majú celý deň.
Treba však okolo toho domu prejsť. Alebo ešte lepšie - nechať sa pozvať na návštevu a tíško sa doplaziť o čosi skôr. Ten vreskot vás pripraví o sluch, aj keď kráčate popred domom na ulici. Naši dvaja susedovci si čas na dôchodku vypĺňajú zvláštne. Hádajú sa na najrozličnejšie témy .
„Kde sú tie papiere, Jožo? Tebe som ich dávala! Kde si ich strčil, krucifix?!"
„Nevrieskaj do Boha!"
„Ja že vrieskam?! Čert mi ťa bol dlžen... Choď do pekla, choď a uškvar sa! Len tie papiere!"
Jeseň života tak býva u našich susedov spravidla upršaná. Darmo zavriem okno, darmo strčím hlavu pod vankúš - pol ulice sa trasie v základoch. Idylka.
Pán a pani susedovci si totižto zo svojho domova spravili bojové pole. Stíchnu, keď prídu deti, stíchnu, keď príde poštár, ale denno-denné bum-bác-rata-tata-vŕŕŕ nenasvedčuje tomu, že by si nažívali v hniezdočku. Manželia Jozef a Mária si totiž namiesto domova nažívajú v dome.
Snom každého človeka je mať krásny byt. Priestrannú kuchyňu, vkusnú obývačku, balkón s výhľadom na more. A celkom najlepšie - vilu s palmami a súkromnou plážou. Pri bývaní však nie vždy najviac záleží na tom kde, ale s kým a ako.
Naši susedia majú vlastný dom aj veľkú záhradu. Zateplili a omietli, vymenili okná. Majú sa však lepšie ako pred tridsiatimi rokmi? Tlačili sa vtedy v dvojizbovom byte štyria, to mi teta hovorila viackrát, ale nie je im dnes v tom obrovskom dome akosi prázdno?
Optimálnou kombináciou, samozrejme, je mať luxusné bývanie aj atmosféru domova, tridsať izieb a osem kúpeľní aj veľkú rodinu. Ak si však mám vybrať - buď vila s bazénom a plážou, kde by som sa vyvaľoval celkom sám alebo priemerný byt, kam občas zatečie, ale vždy ma tam čaká božtek a nejaká spoločnosť, neváham ani chvíľu. Dobré bývanie, to nie sú len veľké izby, podlahové kúrenie a záhrada. Dobré bývanie, to je kútik, čo môžeme nazvať domov.
Skúsenosť Corinne Hofmannovej však predsa len dokazuje, že ani bývanie, podobne ako mnoho iných vecí, nie je čierno-biela vec. Darmo má človek okolo seba ľudí, ktorých má rád, keď musí pohodlie mesta vymeniť za chatrč ucapkanú z blata a trusu.
Vo svojom bestselleri Biela Masajka totiž švajčiarska autorka opisuje zaujímavú skúsenosť so životom v Keni. Zaľúbila sa do Masaja, porodila dcérku a myslela si, že život medzi Masajmi bude krásny, ľahký, romantický. Ak sa má však človek z bytu vo Švajčiarsku presťahovať do chatrče v Keni, príslovečné „láska hory prenáša" akosi platiť prestáva.
Na dobré bývanie, aj keď to veľmi poeticky neznie, láska, rodina a pocit bezpečia jednoducho nestačia. Aby bolo bývanie naozaj dobrým, treba v ňom miesto, kde mama vaľká cesto a pečie koláče. Treba v ňom kútik, kde sa deti hrajú a píšu domáce úlohy. Treba v ňom kreslo, kde otec číta noviny. Aby poézia mohla fungovať, treba maltu a tehly.
Iste, každý chce občas ujsť, zlomiť stereotyp a vybehnúť z mesta plného aut, betónu a uponáhľaných ľudí na opačnú stranu zemegule. Aj ja občas myslím na to, aké by bolo nasťahovať sa do opustenej ulity slimáka, večer zaspávať pod hviezdami a kúpeľňu mať pod vodopádom. Najlepší pocit však je vedieť, že existuje miesto, kam sa dá vždy vrátiť, že existuje miesto, kde sa dá cítiť bezpečne. Domov. Dobré bývanie.