Nápady pre Európu

Kam by sa dnes mala uberať Európska únia?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Niekto je za dverami

V jeden uzimený decembrový večer som bol s rodičmi vo štvrťstoročnej novostavbe nášho národného divadla na predstavení Tančiareň. Keď sme z divadla odchádzali, zostával vo mne veľmi hlboký zážitok, pocit, ktorý dodnes neviem presne pomenovať. Dojatie? Okúzlenie? Možno. Hra vo mne zanechala presvedčenie, že dve hodiny za múrmi kultúrneho stánku nebola trestuhodná poprava času, ale jeho fantastické zúročenie. Za kratučký čas, neporovnateľný s dĺžkou storočia, som do seba vstrebal pocity, aké je ťažké objaviť v encyklopédii či múzeu. V pohodlí sedadla som absolvoval cestu, ktorú moji starí a prastarí rodičia spoznávali takmer celý život. Veselú i smutnú, pokojnú i búrlivú cestu 20. storočia. Odchádzal som s pocitom, aký som si z divadla ešte snáď neodniesol a preháňalo sa cez mňa stádo pocitov, ktoré ma odprevádzali až ku snom - hrdosť, zdesenie, radosť, utrpenie. A v tú noc som nezaspával sám. Ľahla si ku mne otázka : Čo bolo 20. storočie?

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V Tančiarni bolo najzaujímavejšie sledovať, ako plynie čas, rok za rokom a udalosť za udalosťou na Slovensku. Kaviareň, kde postavy vystupovali, však nebola jediným dejiskom, kde plynul čas. Kdesi za dverami bolo počuť lodné sirény lodí plných emigrantov. Kdesi za dverami zúrila vojna, z ktorej sa vracali ľudia. Kdesi za dverami sa točil svet, Európa. Na prvý pohľad to tak môže vyzerať : akýsi svet vonku existuje, ľudia sa tam bijú a milujú, no tu, za dverami tančiarne, je vždy všetko v poriadku. Žiadna vojna, žiaden hlad... Oku pozornejšieho diváka však nemohlo uniknúť, že dvere tančiarne sa nikdy nenudili a kľučka bola vždy teplá. Svet, ktorý tančiareň predstavovala, nebola izolovaná, pasívna, čierna diera, ale žila svojím vlastným životom i životom, ktorí prinášali tí ľudia z dverí. Najprv prosperita podobná tej zo západu, potom Nemci, Rusi, opäť nenápadný západ a potom opäť (na dlhšie) Rusi. Slovensko žilo svojimi vlastnými problémami i úspechmi, ale zároveň v rytme celej Európy. Či tu bol ostnatý drôt alebo Schengen, platila Ezopova múdrosť, že keď zafúka vietor, buď sa ohneme alebo padneme.

Skryť Vypnúť reklamu

Vzťah Slovensko - Európa, nie je nikde zakódovanou alebo určenou vecou, vyvíja sa neustále (trvanlivosť tohto vzťahu možno prirovnať k vysokohorskému počasiu alebo banánom). Podobne je na tom s trvanlivosťou aj vzťah Európa - Slovensko, i keď rozdiel medzi týmito dvoma vzťahmi je očividný. Vezmime si, povedzme, mozaiku, ktorá predstavuje Európu a jeden malý kamienok, ktorý symbolizuje Slovensko (ako Slovák musím dodať : veľmi pekný kamienok). Mozaika, poskladaná z množstva malých kamienkov, by nikdy nebola úplná, ak by čo i len jeden, aj ten náš, chýbal. Spomínam si na mozaiku istej svätice, ktorá bola zobrazená so svojim srdcom. Keby chýbal hoci aj jeden kamienok v jej srdci, bola by neúplná, nedokonalá a (musím to povedať) nepekná. Ľudia by ju neobdivovali len kvôli jednému malému kamienku a radšej by sa pozerali na iné obrazy. A teraz z iného pohľadu. Skúsme sa vtesnať do role malého kamienka, toho nášho, slovenského. Ak budeme v mozaike na svojom mieste medzi kamienkami, máme istotu stabilného miesta na výslní, kde nás bude ako súčasť mozaiky každý obdivovať. Ibaže akonáhle sa z tejto mozaiky vytratíme, nenaruší sa len jej krása, strata to bude i pre nás. Čo bude znamenať taký malý, bezcenný kamienok kdesi na zemi? Kto si ho všimne, kto ho ochráni? Bezbranný kamienok na zemi môže ktokoľvek odkopnúť, ale trúfne si niekto kopnúť do mozaiky? Tam sú všetky kamienky v bezpečí.

Skryť Vypnúť reklamu

Rozmanitosť vs jednota

Keď sme už pri tej mozaike, nedá mi nezamyslieť sa, čo za silné lepidlo to musí držať tak veľa kamienkov pokope. Pritom nie sú rovnaké - jeden je väčší a druhý menší, jeden je ťažší a druhý ľahší. Možno vás sklamem, ale nebude to lepidlo, čo ich drží pokope. Podobne ako v prípade slávneho oltára Majstra Pavla z Levoče v Levoči, ktorý je vyrobený bez jediného klinca, ani tajomstvom európskej mozaiky nie je akýsi tajomný lep. Iste, mnohí skúšali vábivý lep zbraní, krvi a násilia, ale ako bol tento lep pevný? Impériá Rimanov, kolonialistov, Napoleona, Hitlera, Rusov, ktoré tomuto kúzlu verili, sa skôr či neskôr rozpadli - kamienok po kamienku sa rozsypala ich predstava o organizácii Európy či sveta. Ukázalo sa, že národy nemožno spojiť krvou. Skutočným tajomstvom mozaiky je fakt, ako úžasne do seba kamienky zapadajú. Jeden do druhého, akoby existencia jedného ihneď predpovedala existenciu aj toho druhého.

Skryť Vypnúť reklamu

Ak raz budete mať jednu mapu Európy navyše...rozstrihajte ju! Rozstrihajte ju na presné malé časti - štáty (ak vás to s tou mozaikou ešte baví : kamienky) a pri troche trpezlivosti sa vám podarí zložiť celý obraz, kde jedna časť zapadá do druhej. To by bolo geografické vysvetlenie fungovania mozaiky. Podobne do seba zapadáme i politicky, hospodársky, energeticky...svoj význam má každý článok. Avšak celkom najdôležitejšie nie sú cesty, železnice, nadnárodné spoločnosti či ropovody, ktoré nás spájajú, ale naše jazyky, kultúry a kresťanské náboženstvá. Pečate Európy a Európanstva, ktoré sú v každom z nás.

Popri všetkých materiálnych a kultúrnych väzbách - nitkách, ktoré istia stabilitu našej mozaiky, je pre nás dôležité to, čo by sa zdanlivo mohlo javiť ako problém. Ako problém, ktorý našu stabilitu naštrbuje. Rozmanitosť. Je vecou známou, možno až priveľmi (čiže vecou otrepanou), aká je Európa rozmanitá. Len na samotnom Slovensku nachádzame tak veľa príkladov na rozmanitosť dialektov, ľudových zvykov, krojov, hospodárstva regiónov, mentality ľudí. Nemôže preto rozmanitosť znamenať akúsi nestabilitu? Nemôžme ju chápať ako našu slabinu? Určite nie, ak si všimneme, ako blízko majú k sebe dva na prvý pohľad nezlúčitené pojmy: rozmanitosť a jednota.

Dokonalá jednota nevylučuje dokonalú rozmanitosť a pre silnú Európu sú nevyhnutné obidve. Čo by to bolo za mozaiku, keby sme sa našu rozmanitosť snažili potláčať? Predstavte si pravidelné rady kameňov - na chlp rovnakých. Alebo ešte horšie. Jeden obrovský kameň. Umelec s takýmto dielom by mohol robiť v galérii pri najlepšom vrátnika. Európa poskladaná z kamienkov bez tej čarovnej rôznorodosti, by nebola hodnotným umelecký dielom, nebola by mozaikou pestrých kamienkov, ale chodníkom. Nudným, šedým, monotónnym chodníkom vydláždeným z rovnakých dlaždíc. Chodníkom, po ktorom všetci bez výčitiek šliapu, skáču, na ktorý vypľúvajú žuvačky, odhadzujú ohorky cigariet alebo si nenápadne odpľúvajú. Odpusťme si na chvíľu mozaiku a vezmime si (doslova si vezmime) puzzle a pravidelné štvorce vystrihnuté z papiera. Keď z každého materiálu poskladáme akýsi tvar a fúkneme, čo sa stane? Rozletia sa vedľa seba uložené a „jednotné" štvorce alebo puzzle, ktoré sú síce rozmanité a „nejednotné", ale zároveň sa pevne držia?

Stará a nová Európa

Vždy, keď sa obhajuje potreba silnej a jednotnej Európy a precízneho procesu integrácie, ozývajú sa aj protestné hlasy. Hlasy, ktoré tvrdia nie, Európa nemôže byť jednotná, lebo jednotnou ani nikdy nebola. Taký zložitý systém národov, ekonomík a kultúr budú vždy deliť nevymazateľné rozdiely. Medzi historickými skutočnosťami, o ktoré sa takéto názory zvyčajne opierajú a špecifikami súčasnej doby však tkvie jeden obrovský rozdiel. Celé storočia, od antických čias do 20. storočia, platilo, že kto ovláda Európu, má v rukách moc nad celým svetom. Preto vojny, preto nevraživosť, preto zabíjanie. Avšak dnes už nič z toho neplatí, Európa nie je bodom, okolo ktorého sa točí celý svet. Kormidlo dejín majú v rukách naši silnejúci príbuzní (USA, Brazília...) i menej príbuzní (Čína, India...) a hlas Európy vo svete postupne zaniká. Aby ho bolo aj naďalej v dôležitých otázkach počuť, Európa sa musí sama vnútorne zjednotiť.

V prípade, že sa naším cieľom skutočne stane silná Európa, mozaika, kde dokážu všetky kamienky vyniknúť, musíme stavať na tom, čo už máme, čo nám nadelila príroda a dejiny alebo sme vlastnou prácou nadobudli. Musíme stavať na skúsenostiach, vzdelaných ľuďoch a ľudskosti. Skúsenosti nám hovoria napríklad o tom, do čoho sa oplatí investovať. Prinesie viac ovocia investícia do ostnatých drôtov alebo otvorenia hraníc, do jadrových zbraní alebo jadrových elektrární, do vývoja nových typov bômb alebo liečiv? Základom 21. storočia a hnacím motorom Európy už nesmie byť násilie, ale koncentrácia všetkých síl na ekonomický pokrok, solidaritu a kultúrny rozvoj.

My chceme gól!

Pri tejto téme sa pýta na svet odpoveď aj na otázku, aká vlastne má moderná Európa byť. Nie je predstava o nej len romantickým hrdinom európskych lídrov? Nie je to len prostučká snaha bruselských úradníkov nejako obhájiť existenciu svojich úradov? Odmietam takú Európu, ktorá sa správa ako 27-hlavý drak, ktorému pol miliardy ľudí poslušne stavia paláce. Chrámy byrokracie. Nikdy nesmieme dovoliť, aby naša snaha po jednotnej Európe skĺzla do slepej uličky a svoj neúspech schovávala za bujnú byrokraciu, inštitúcie vznešených názvov a hlasné heslá plytkých ideí. S modernou Európou a s pokusom o jej reformu je to podobné ako s naším školstvom. Tiež má neuhasený (ale nie neuhasiteľný) smäd po zmene. Avšak čo je pre zmenu dôležité ? Obnoviť fasádu, vymeniť okná a pekne vymaľovať triedy je z čisto praktického hľadiska nevyhnutné , pretože vzdelávanie si nárokuje seriózne matriálne podmienky. Konkrétne suché, teplé a čisté. Lenže na zmenu systému je to pramálo, zmena si vyžaduje nápad. Silnú, rozumnú a zároveň atraktívnu myšlienku, ktorá dokáže systém zefektívniť a nadchnúť pre jeho nový smer. Zmena potrebuje odvážnu myšlienku, ktorá nás posunie do celkom novej epochy. Do novej epochy vzdelaných ľudí, rozumného systému, ktorý nie je brzdou ale hnacím motorom. Do novej epochy, kedy nebudeme na múry školy hľadieť ako na starinu, za ktorú sa hanbíme, ale ako na našu tradíciu, ktorou sa hrdíme. Presne takéto zmeny nepotrebuje len naše školstvo, ale celé Slovensko a nie len naša krajina, ale celá Európa. Potrebujeme nápady, ktoré dokážu nadchnúť. A čo je ešte dôležitejšie - nepotrebujeme len odvážne nápady, ale aj odvážnych ľudí.

V novej epoche, o ktorej práve fantazírujem a o ktorej nereálnosti ma presviedčajú celoživotné (t.j. pätnásťročné) skúsenosti, bude dôležité ešte jedno. Ako. Ako budeme fungovať a čeliť výzvam. Dlhé roky v Uhorsku nám ukázali, o čom musíme presviedčať všetkých zanietených nadšencov európskeho superštátu. Riziko, že v systéme rovných sa bude niekto cítiť rovnejší a niekto ešte rovnejší, je veľmi veľké. Toto poučenie, na ktoré by bol životný hriech zabudnúť, nás presviedča, že najrozumnejším modelom pre modernú Európu je model uplatnený v hokeji či futbale. V kolektívnom športe síce bojujú hráči každý sám, ale tak to funguje len navonok, pokiaľ máme problémy s videním farieb a nevidíme, že bieli hrajú s bielymi a čierni s čiernymi. Rovnako musí postupovať aj fungujúca Európa - premýšľať, nahrávať a spoločne sa tešiť z gólu.

Takýto gól a radosť po jeho vsietení je to, k čomu treba nevyhnutne na všetkých politických úrovniach smerovať. Európania sa nepotrebujú pozerať, ako sa ich politici rozvážajú na bavorákoch, hádajú o zmluvách, utrácajú veľké peniaze na nechutne prerastenú štátnu správu a pritom sú ich jedinými výsledkami rovné uhorky v obchodoch či nové stavby v Bruseli a (keďže sme silne decentralizovaní) aj Štrasburgu. Aby myšlienky Európanstva a jednotnej Európy dokázali nadchnúť široké vrstvy Európanov a Európaniek, politici musia strieľať góly a reálne vyhrávať. Stojíme pred výzvami ako finančná a hospodárska kríza, rast nezamestnanosti, starnutie populácie, nelegálna imigrácia, energetická bezpečnosť, znečisťovanie životného prostredia, vonkajšie bezpečnostné hrozby... Bez silných hráčov a rozumne postavenej hry prehráme zápasy na všetkých ihriskách.

Európe patrí silné slovo v medzinárodnej politike a keď dokážeme jednotne postupovať i v tejto oblasti a zaujmeme ku globálnym problémom jasné stanovisko - kompromis všetkých názorov, Európa posilní svoj vplyv aj bez sily útočiacich zbraní. Krásnym príkladom je počínanie francúzskeho prezidenta N. Sarkozyho, ktorý v čase francúzskeho predsedníctva v Eú, využil svoj európsky mandát a vo veci rusko - gruzínskeho konfliktu v auguste 2008 jasne, rýchlo a efektívne zakročil. Najmä jeho zásluhou bolo dosiahnuté zastavenie bojov.

Názory nemožno obhajovať v útočnej vojne, ale v diskusii. To musí byť základom nielen našej zahraničnej politiky, ale rámcom politického myslenia v celej Únii. Nech scenár pokračovania Tančiarne vzbudzuje čo najviac nostalgie a čo najmenej sĺz. A tento scenár píšeme práve teraz my.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu