Ale poďme po poriadku. Ak o nej počujete prvýkrát, viem si živo predstaviť, ako sa práve cítite.
Začalo sa to v osemdesiatom ôsmom. Chcelo to iba sedem ton bronzu, trochu času a Emila Venkova. Keď bola socha hotová, vystavili ju na Námestí V. I. Lenina v Poprade. Načasovanie však, očividne, trošičku zlyhalo.
Na námestí sa socha neohriala dlho. Krátko po Revolúcii ju upratali kamsi ku popradskej nemocnici, ale davy nadšencov ju neobklopili ani tam. Umelecké stvárnenie vodcu pracujúceho ľudu skončilo na smetisku.
A potom prišli na scénu Američania. A peniaze. (Tí chodia zvyčajne spolu.)
Lewis E. Carpenter, americký lektor angličtiny v Poprade, sochu v deväťdesiatom treťom na skládke našiel a keďže za ňu ponúkol viac, než bola cena bronzu, stal sa jej majiteľom. Sedemtonové dielo o chlp uniklo peci a rozrezané na tri časti odplávalo za oceán. Celá sranda vyšla Carpentera na 54 000 dolárov. Väčšinu z toho tvorila preprava tohto kolosu.
Aké plány však Carpenter so sochou mal, keď ju do mestečka Issaquah v štáte Washington dopravil, ťažko povedať. Kvôli záchrane diela založil vlastný dom a obetoval väčšinu majetku, no dlho sa zo svojho Lenina netešil. V deväťdesiatom štvrtom zahynul pri autonehode. A svojej rodine zanechal v záhrade unikátne dedičstvo. Päťmetrovú sochu vodcu svetového proletariátu.
Keď sa po pár mesiacoch Carpenterovci sochy nabažili, usúdili, že s tými tonami bronzu bude treba čosi robiť. Možno to niekto kúpi... Na jar 1995 sochu inštalovali vo štvrti Fremont v Seattli a vystavené dielo ponúkli na predaj. Najprv pýtali 150 000$. Po čase cenu prehodnotili a číslo navýšili o ďalších stotisíc. Nič sa nedá robiť, Lenin je Lenin.
V Seattli zo sochy spočiatku, samozrejme, trikrát nadšení neboli. Jedenkrát dokonca musela zmeniť svoje miesto, ale dnes už spokojne stojí na križovatke Evanston Avenue N a N 36th Street a nikomu neleží v žalúdku. Darmo predarmo, Seattle je Seattle a Fremont je Fremont. Artistická štvrť s množstvom galérii, umeleckých kaviarní a škôl.
A zo sochy Vladimíra Iljiča sa na konci jej púte stáva v Seattli viac umelecké dielo než nástroj propagandy. „Veď je to kus umenia!" obhajujú prítomnosť sochy jej zástanovia. Ale ktovie, ako to ten Venkov vlastne myslel...
Z ničoho nič pri soche vysmädnem a mierim do bufetu hneď vedľa. Americkejší nápoj než coca-colu nemali. Snáď toho Vlada trochu podráždim aspoň týmto. Ale on sa nedá. Stojí tam ako taká socha a nedá sa vyprovokovať ani československým chlapcom sŕkajúcim imperialistický nápoj.
A vtom mi z ničoho nič prišlo toho dielka ľúto. Oni ho v zime ovešiavajú svetielkami a na hlavu mu dávajú červenú hviezdu! Oni ho občas dokonca navliekajú do šiat! Oni ho síce tolerujú, ale nemajú k nemu žiaden vzťah!
Podľa mňa by si pán Venkov a predovšetkým pán Lenin zaslúžili, aby sa socha vrátila do vlasti. Preto navrhujem, aby sme vyhlásili zbierku! Zbierame sa na kadejaké somariny, ale na poriadnu sochu nedať ani cent? Nech sa nám Lenin vráti! A ak by ho, náhodou, v Poprade ešte stále na námestí nechceli, nevadí. Zdá sa mi, že viem o jednej fajn lokalitke v Bratislave.
Vie niekto dopraviť podstavec na Súmračnú?
