Na poľských cestách
Je 7 hodín ráno a my vyrážame na cestu za dobrodružstvom. Aby sme sa vyhli otrasným ukrajinským cestám, vedie naša cesta cez Poľsko. Z hraničného priechodu pri meste Przemysl je to do Ľvova necelých osemdesiat kilometrov. Toľko sme zvládli aj po ruských cestách. Na Ukrajine to nemôže byť horšie.
Míňame Vyšný Komárnik a sme v Poľsku. Odkedy nám ktosi na zaprášené okno auta napísal pod jedným z kláštorov v Meteorách „Ahojte Košičania", Roxanka sa národne sebauvedomila, a odvtedy na cestách v cudzine nadšene kýva každému autu so značkou SK.
Aj teraz. Zaregistrovala pred nami nejaké košické auto a už z papiera vytrhnutého z cestovného bloku vyrába transparentík s nápisom „ Ahojte Slováci ! " a smajlíkom.
„ Pred nami je veľa slovenských áut," upozorňuje ju Juraj
Naozaj v kolóne pred nami sa striedajú poľské značky so slovenskými. Tých slovenských je viac. Zaujímavé. Dlhé roky chodievame aspoň raz ročne do Krakova, ale takú hustotu slovenských áut na poľských cestách sme si nevšimli. Náš údiv rozptýli najbližšia smerová tabuľa. Krosno, Rzesow, Przemysel. Tak, a všetko je jasné. Slovač je na ceste na sobotné trhy v Krosne.
Len čo sa cesta do Krosna odpojí od našej trasy, zloženie kolón, v ktorých sa viac menej nepretržite pohybujeme rýchlosťou 30 až 70 kilometrov za hodinu, sa zaraz zmení. Už sme na ceste široko - ďaleko sami so značkou Sk. No, teda s písmenami SK na evidenčnom čísle. Pravidelne sa počas cesty vraciame k myšlienke, či nám to SK na evidenčnom čísle bude stačiť alebo nie. A samozrejme.... tie dobiedzajúce predstavy - ukrajinskí colníci, úplatky, slovenskí turisti.... Teraz je to aj tak jedno - oválnu značku SK vycapenú na zadnom skle jednoducho nemáme.Nezostáva nič iné, ako sa vliecť, odovzdane poľskými cestami.
Mimochodom - poľské cesty. Som presvedčená o tom, že polovica Poliakov nasadne ráno do auta a až do večera sa vozí hore-dole po Poľsku, rýchlosťou zásadne aspoň o dvadsať a viac kilometrov nižšou, ako je dovolená. Skutočná rýchlosť premávky závisí zakaždým od vodiča v čele pelotónu, v ktorom sa predbiehanie považuje za spoločensky neprípustné. Ak sa nazbiera členov takejto motoristickej pospolitosti dosť, potom je prakticky nemožné, sa z tohto radu áut, vlečúcich sa slimačím tempom, dostať. Na úzkej a patrične zákrutkastej ceste, je totiž snaha predbehnúť 10 a viac áut nanajvýš trápnym pokusom.
V skutočnosti nemám proti Poliakom vôbec nič. Mám ich rada a ešte radšej odvtedy, čo sme sa vracali pred dvoma rokmi, premrznutí od ruskej „ srdečnosti " zo Sankt Petersburgu. Vtedy sme boli šťastní-prešťastní, keď sa na nás vo Varšave usmial aj niekto iný, ako zamestnci hotela.
Ale aj tak. Keď sa terigáte dvestopäťdesiat kilometrov z Košíc do Krakova 5 hodín, tak si raz, konečne, na tie poľské cesty a poľských vodičov, ponadávať musíte.
Na hraniciach
Je pol jedenástej a my prichádzame k hraničného priechodu. Dva pruhy a v každom z nich asi dvadsať áut. A pred týmito autami závora. Jedna z niekoľkých. z auta Po chvíli zistím, že na „ našou závorou „ je voľný priestor a za ním ďalšia závora. Za tou sa už zjavne niečo deje. Pozitívne je, že priestor medzi dvoma závorami je skutočne prázdny, takže dá sa usudzovať, že keď sa to, za tou druhou závorou dodeje, zodvihne sa závora a autá z nášho radu prejdú.
Vraciam sa k autu a poinformujem osádku o našich pomerne pozitívnych vyhliadkach a prelaďujeme sa do módu „ prechod cez hranice ". To v podstate znamená, že sa ponevierame striedavo okolo auta, Roxanka kuňká „ kedy už pôjdeme" a pri najmenšom náznaku pohybu naskakujeme do auta, aby sme boli schopní okamžite sa pohnúť. Zdá sa, že sme prišli akurát včas, pretože áut za nami dramaticky pribúda a na konci radu, by som už po štvrťhodine stáť nechcela, Hej, a nechce to ani ten Francúz, ktorý sa teraz rýpe tesne pred závoru, predbehnúc všetky tie ukrajinské, poľské a jedno slovenské auto. Tie síce zúrivo trúbia ale nepomôže im to nič, pretože tam vpredu nejaký slabčák reprezentanta západnej civilizácie na ďalekom východe, predsa len pred seba pustil. Trest prichádza okamžite. Spoza závory sa vyrúti poľský colník a francúzske autíčko vycúva z radu stokrát rýchlejšie ako sa doň natrepalo. Otáča sa a mieri preč. No, ten asi dnes na Ukrajinu nedôjde .
Sme za prvou závorou. Posúvame sa pomerne plynulo aj za ďalšiu, kde nám poľskí colníci rutinne skontrolujú kufor a číslo motora a prichádzame k ukrajinskej strane. Dostaneme papierik s evidenčným číslom nášho auta a počtom osôb. A dostaneme aj ďalšie dva papieriky „ dľa vzroslych ". V porovnaní s tou hromadou komplikovaných tlačív pri ceste do Ruska je toto tlačivko skutočne jednoduché. Áštvorka, rozdelená na časť príchod a odchod, vypĺňa sa len na jednej strane. Zasa závora a zasa nádejne prázdny priestor pred ňou. Tentokrát prejdeme na prvý pokus. Jedinou extravaganciou ukrajinskej colníčky, nápadne pripomínajúcej Marfušu z Mrázika je požiadavka, aby Roxanka vystúpila z auta a postavila sa pred búdku, v ktorej jej veličenstvo úraduje. Roxanka vystúpi, zakukne do búdky a môžeme sa posunúť k ďalšej búdke. Marfušin kolega skontroluje VIN a opúšťame colnicu.
HOP! Ďalšia závora. Colník stojaci pred ňou sa čohosi dožaduje. Aha, papierik. Odovzdáme papierik s číslom auta a počtom osôb, závora sa zodvihne a my opúšťame hraničný priestor. Pred nami je zlodejská, chudobná a špinavá Ukrajina, plná skorumpovaných policajtov. Od nášho príchodu na poľskú stranu hraníc prešli presne tri hodiny. Nikto nenaznačoval, že by sme mali niečo dať, nikto nás nenechal stáť zabudnutých kdesi naboku a na rozdiel od colníkov, ktorých si pamätáme z Ruska, ukrajinskí pracovali celý čas, čo sme sa prebíjali cez závory.
Ľvov
„ Lepšia ako v Rusku, "skonštatuje Juraj na adresu ukrajinskej cesty po niekoľkých kilometroch od hraníc. Ja som neustále v strehu a čakám, spoza ktorého stromu, kríka alebo dvora vyštartuje auto plné ukrajinských policajtov, ktorí nás so zapnutým majákom a sirénou budú najprv naháňať a potom šikanovať, kvôli tomu že nemáme oválnu značku SK, že naše auto je príliš červené a že Juraj má príliš tmavé slnečné okuliare.
Po pätnástich minútach moja ostražitosť ochabuje. Už si všímam aj iné veci. Napríklad domy popri cestách . Menšie, honosnejšie aj nemálo novostavieb. Sem - tam je niektorý z domov neomietnutý. Ďaleko od obrazu chudobnej Ukrajiny, na ktorý sme boli prichystaní.
Vchádzame do Ľvova . Asfaltovú cestu nahradili dlažobné kocky. Možno si niektorí z vás takéto cesty pamätajú zo slovenských miest, kde ich v sedemdesiatych rokoch nahradil asfalt. Teraz chápem, aké to bolo rozumné. Cesta dláždená kockami totiž nie je určená na množstvo aút, ktoré po nej v osemstotisícovom meste denne prejde. Roxanka sa zabáva. Vydáva zvuk „ aaaaa " a počúva, ako sa v dôsledku otrasov mení na „ a-a-a-a-a-a ".
Juraj sa, dôverujúc naivne GPS snaží dostať k centru v centre, teda na Rynok. No zakaždým, keď mu prístroj povie „ odbočte vpravo " „ odbočte vľavo ", ho zastaví zákaz odbočenia, zákaz vjazdu, prikázaný smer jazdy .
„ Budeme musieť nechať auto tu," snažím sa po piatom objazde Rynku posunúť situáciu. Ani nápad ! Juraj predsa nenechá auto TU na ulici. Chce sa ním dostať aj domov ! Na Ukrajine sa predsa KRADNE. Tak, a teraz prichádza tá pravá chvíľa vytiahnuť zbraň najťažšieho kalibru.
„ Ak by sme tu prespali, auto by sme mohli hneď teraz nechať na hotelovom parkovisku," prehodím ho hustnúcej atmosféry
„ Ja som na žiadne hotely na inernete nepozeral, " formálne namietne Juraj, ale je jasné, že táto myšlienka parkovacieho miesta ho zaujala.
„ Grand Hotel, štvorhviezdičkový. "
„ Choď sa opýtať, kde to je."
O pár minút už Juraj spokojne odkladá naše autíčko na stráženom parkovisku Grand Hotela, nachádzajúceho sa na Prospekte Svobody, najznámejšej a najrušnejšej ulici Ľvova, hneď oprotí známeme bronzovému monumentu, venovanému ukrajinskému národnému hrdinovi Tarasovi Ševšenkovi.
O ďalších pár minút už vyzbrojení mapou mesta Ľviv In Your Pocket, pešo míňame Tarasa Ševčenka. Prepáč, Taras, ale bronzové kolosy nikdy neboli môjmu srdcu blízke, takže ťa ponecháme mladuchám a ženíchom, pre ktoré je zrejme póza pred tvojím monumentom obligatórnou súčasťou zbierky svadobných fotografií. Míňame aj Latinskú katedrálu a sme na Rynku.
To, čo pred sebou vidíme, nemá nič spoločné s obrazom ospalého mesta na zakapanej Ukrajine, tak, ako ho opisujú tí, ktorí Ľvov, teda vlastne Ľviv, navštívili pred niekoľkými rokmi. Na námestí, olemovanom domami pochádzajúcich z rôznych období a rôznych slohov, vrie život. Tiesnia sa tu slnečníky predzáhradiek, dvere obchodíkov z remeselnými a umeleckými predmetmi sú dokorán otvorené, napriek tomu, že je neskoré sobotné popoludnie. Nevesty a ženísi, pózujúci pred atrakciami námestia, sa miešajú s zahraničnými turistami a domácou mládežou posedávajúcou kade príde.
Náš výber je jasný - zo všetkých atrakcií Ľvova najprv okúsime ukrajinskú kuchyňu. Predsa len, z domu sme odišli o siedmej ráno a na ceste nebol čas ani miesto na jedlo.
Názov reštaurácie Centauros síce veľa asociácií s Ukrajinou, ani s jej jedlom nevyvoláva, ale vo vnútri nás čaká ďalšie príjemné prekvapenie. Čašníčky v ukrajinských tunikách a s čelenkami a jedálny lístok okrem evergreenov globalizácie ako sú Caprese a Carpacio, ponúka úctyhodný počet jedál domácej proviniencie. Od ukrajinského borčšu, cez huby nakladané v slanom náleve, zemiakové placky plnené všetkým možným, pirohy s náplňami od výmyslu sveta, až po kyjevské kotlety. Problémom je, čo si nevybrať z tejto neodolateľnej ponuky. A majú aj Vana Tallinn, úžasný estónsky likér, ktorý sme ochutnali pred dvoma rokmi vo Viľnuse.
Obsluha pozorná a nevtieravá. Minerálka je skutočne nechladená a neperlivá a čo ma mimoriadne potešilo, pirohy priniesli v miske obloženej ďalšími mištičkami, v ktorých boli vylepšenia, ktoré jedálny lístok neuvádza a je len na chuti hosťa, či si nimi poslúži, alebo nie.
Teraz sa môžeme vybrať na prechádzku starým Ľvov a spoznať aspoň zlomok z pamätihodností, ktoré sa zalúžili o jeho zápis do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Míňame Rynok a v jednej z uličiek Juraj povie:
„ Tu je Arménska katedrála."
Skoro sme ju prehliadli. Uprostred arménskej štvrte vyzerá nenápadne, ako jeden z domov. Vnútro pôsobí nemierne sugestívne. Možno je to aj zásluhou reprodukovaného spevu Lucindy Zakarias, arménskej divy, ktorý sa v chráme rozlieha.
Vchod ko Arménskej katedrály ľahko prehliadnete
Pri východe z katedrály narazíme na prvú ľvovskú žobráčku. Človek by čakal, že sa to tu bude žobrákmi len hemžiť.
Túlajúc sa ďalej ľvovskými uličkami, narazíme na trh umeleckých remeselníkov. Predávajú predovšetkým odevy, tuniky, šaty, šatky. Roxanka nezaváha a napriek tomu, že väčšina predávajúcich svoje stánky už balí. o chvíľu skúša najmenšiu zo všetkých blúzok, uviaže si šerpu, zaviaže čelenku a už ich v ten deň nedá dole.
Roxanka sa svojho úlovku už nevzdá
Vraciame sa na Rynok. Obdivujeme Dom z čierneho kameňa. Ako sa neskôr dočítame, je postavený z miestneho sivého pieskovca, ale stáročia absorboval špinu, prach a dym víriaci na námestí a tak získal svoj výnimočný zjav.
Z najbližšieho kúta námestia sa šíri latino. Jedna z miestnych reštaurácii usporadúva open air latino party. Zvuky samby sa miešajú z husľami z ďalšej z mnohých štýlových reštaurácii a a smiechom a pokrikmi veselo sa baviacej mládeže, okupujúcej každú zo štyroch fontán, umiestnených v rohoch námestia. Roxanka objaví očarujúcu hojdačku, hompáľajúcu sa na papuliach dvoch levov a na nej sedí, ako inak. mladucha. Po chvíli mladucha odíde k fontáne a Roxanka zapózuje na hojdačke.
Dom z čierneho kameňa je v skutočnosti zo sivého pieskovca
Táto fontána zobrazuje Adonisa
Trochu bizarná podoba ľvovského bezdomovectva
Len čo sa Levia hojdačka uvoľnila, Roxanka nezaváhala
Je po deviatej. Šero hustne. Napriek tomu obchodíky na Rynku naďalej lákajú turistov svojimi dokorán otvorenými dverami, v krčmičkách prúdi zábava. Vystriedame niekoľko z nich od arménskeho Araratu až po kaviareň, kde servírujú ustrice a ponúkajú vodné fajky. Keď sa o štvrť na dvanásť definitívne vraciame do hotela, Ľvov prekypuje životom.
Domov
Podarilo sa mi presvedčiť Juraja, že cesta domov cez Ukrajinu nemôže byť horšia, ako tá cez Poľsko. Ešte sa zastavíme v Katedrále sv. Juraja, pýche grécko-katolíckej cirkvi v Ľvove. Juraj je dokonca ochotný nachať auto „ len tak " pred kostolom.
Máme šťastie, práve skončila jedna bohoslužba a tak môžeme na chvíľu vojsť. Bohatá výzdoba a pretože je medzi omšami, málo turistov a chrám naozaj pôsobí ako miesto modlitby. Veriaci zapľujú sviečky, klaňajú sa obrazom a bozkávajú repliku Turínskeho plátna.
Neviem prečo, ale sochy zdobiace katedrálu zvonku mi skôr ako sochy svätcov a anjelov pripomínajú antické diela. Obdarujeme žobráka stojaceho pri bráne areálu a vydáme na približne dvestokilometrovú cestu na k slovenským hraniciam.
Priečelie chrámu zdobia svätci. Mne ten vľavo pripomína Poseidóna
Mimoriadne pôsobivá výzdoba exteriéru Chrámu sv. Juraja
Cesta najprv štvorprúdová, neskor sa zmení na dvojprúdovú. V každom prípade však neporovnateľná s úzkou a kľukatou cestičkou, ktorou sme sa terigali včera. Všetko prebieha nad očakávanie hladko, až kým sa nerozhodnem, že nepôjdeme do Užhorodu ale odbočíme na vedľajšiu cestičku, ktorá nás privedie na hraničný priechod v Ubli. Juraj síce protestuje, že je lepšie ísť do Užhorodu a potom sa vrátiť asi dvadsať kilometrov, ale nakoniec pristane.
Keď je somárovi dobre, ide sa na ľad šmýkať. Tak by sa dalo charakterizovať naše ( uznávam, že vlastne moje) rozhodnutie. Z rovnej a pomerne udržiavanej cesty sme sa dostali na úzku kľukatú cestičku, popri ktorej sa pravidelne objavovali výstrahy , že je v „ zimnij period " neprejazdná. Keď sme sa po hodine a pol konečne doterigali na hranice, bolo nám jasné, že nabudúce tadiaľ určite nepôjdeme.
Všetky colné a pasové formality nás zdržali dokopy asi trištvrte hodinu. Len colník na Slovenskej strane nevedel za svet pochopiť, akouže cestou sme vlastne prišli. No, možno tá cesta nie je v skutočnosti nezjazdná len v „ zimnij period ".
Závora je zdvihnutá. Sme na Slovensku. Dobrodužstvo zvané Cesta do Ľvova, skončilo. Niekedy by sme sa tam mali vrátiť......
